Zvieratká z Malej lúky, časť 11: Teplý deň na cestičke

Ráno bolo na Malej lúke teplé. Slnko svietilo na kvietky, vysokú trávu aj na úzku cestičku medzi nimi. Ježko Bobo kráčal pomaly vpredu a jeho modrá šatka sa mu pri každom kroku trošku hýbala.

Pod jeho labkami sa zrazu zdvihol maličký obláčik prachu.

„Puf,“ povedal Bobo a zastal. „Cestička dnes práši.“

Za ním poskakovala Veverička Líza. Ťukla labkou do zeme. Aj spod jej labky vyletelo pár suchých zrniek.

„Puf-puf,“ zachichotala sa. Potom sa však rozhliadla. Pri kraji cesty stál malý chrobáčik. Pohol sa o krok, zastal a schoval sa pod steblo trávy.

Zajačik Timo sklonil dlhé ušká. „Asi je mu na slnku príliš teplo.“

Neďaleko sa pri kamienku zastavili dve drobné mravčeky. Cestička bola na slnku suchá a ich malé nožičky po nej nešli tak ľahko ako ráno.

„Nemusíme sa ponáhľať,“ povedal Timo ticho. „Najprv nájdime miesto, kde si môžu odpočinúť.“

Práve vtedy zhora zašuchotali krídla. Sovička Uma priletela na starý konár pri ceste. Jej malé okuliare sa vo svetle jemne zaleskli.

„Dobré ráno,“ povedala pokojne. „Vidím, že cestička dnes potrebuje trošku chládku.“

Bobo sa pozrel na suchú zem a potom na chrobáčika pod trávou. „Môžeme jej dať tieň?“

Uma sa rozhliadla ponad lúku. Kúsok ďalej rástol strom. Jeho konáre siahali nad okraj cestičky, ale tieň dopadal ešte príliš ďaleko.

„Tam pri starom koreni,“ ukázala krídelkom. „Je miesto, kde sa dá na chvíľu zastaviť. Ak tam urobíme malý prístrešok z popadaných listov, drobné tvory si oddýchnu. A potom bude cestička príjemnejšia aj pre malé labky.“

Líza sa hneď postavila na špičky. „Ja nájdem vetvičky!“

„A ja prinesiem listy,“ povedal Bobo.

Timo sa usmial. „Ja pripravím miesto. Len opatrne, aby sme nezničili trávu, ktorá tam rastie.“

Najprv sa všetci vybrali pod strom. Minulý týždeň tu spolu sadili semienka, a tak Bobo kráčal veľmi pomaly, aby na žiadne malé rastlinky nestúpil. Pri koreni ležali veľké zelené listy, ktoré už samy spadli zo stromu.

Ježko si jeden list položil na pichliače. Potom druhý. Tretí sa mu zošmykol na nos.

„Jaj,“ zamrmlal a opatrne zastal.

Líza skočila vedľa neho a chytila list za stopku. „Držím ho! Vietor ti ho neodfúkne.“

„Ďakujem,“ povedal Bobo. „Pomaly donesiem veľa listov. Len to bude chvíľku trvať.“

„To vôbec nevadí,“ ozval sa Timo od cestičky. Mäkkými labkami odhrnul z miesta pri kraji len trošku suchého prachu. Pod ním bola chladnejšia zem. „Ja zatiaľ urobím miesto na oddych.“

Medzitým Líza pobehovala pri nízkych kríkoch. Našla tenké vetvičky, ktoré po včerajšom vetre ležali na zemi.

„Táto je dlhá,“ zavolala. „A táto má malý háčik. Možno sa zachytí o list!“

Rýchlo ich priniesla, no prvá vetvička bola príliš ohnutá. Keď ju Timo oprel o zem, list sa z nej zošmykol a pristál Bobovi rovno na hlave.

Všetci sa na okamih pozerali na ježka s listovým klobúkom.

„Vyzerám ako strom?“ spýtal sa Bobo.

„Trošku,“ zasmiala sa Líza, ale hneď nato si sadla vedľa vetvičiek. „Táto nebude dobrá. Potrebujeme dve, ktoré budú stáť pekne vedľa seba.“

Uma spokojne prikývla z konára. „Niekedy rýchlo nájdeme prvú vec. A niekedy treba nájsť tú správnu.“

Líza už nebežala tak prudko. Pozrela pod krík, za kamienok aj ku koreňu stromu. O chvíľu sa vrátila s dvoma rovnými vetvičkami.

„Tieto sú pokojné,“ povedala. „Nekrútia sa a nehádžu listy na ježkov.“

Timo ich opatrne zapichol do mäkkej zeme pri okraji cesty. Okolo spodkov položil trochu trávy, ktorá už ležala pokosená pri chodníčku. Vetvičky tak držali pevnejšie.

Potom prišiel Bobo s ďalšími listami. Jeden po druhom ich Timo s Lízinou pomocou položil cez vetvičky. Veľký list zakryl jeden bok, menší druhý bok. Napokon Líza pridala tenké stebielko trávy ako malú zelenú šnúrku.

Vznikol nízky prístrešok. Nebol veľký ako domček. Bol akurát veľký pre chrobáčika, mravčeka alebo unavenú maličkú labku.

Keď sa veci začnú meniť

„Skúsime ho?“ zašepkal Bobo.

Timo si sadol vedľa prístrešku, nie dovnútra. Pod listami bolo hneď príjemnejšie. Slnko cez ne kreslilo na zem mäkké zelené kolieska.

Zrazu sa spoza kamienka priblížil malý chrobáčik. Pomaly vošiel pod listovú strechu. Zastal tam a ticho pohol tykadlami.

O chvíľu prišli aj mravčeky. Prešli po kraji cestičky, zastavili sa v tieni a potom pokračovali ďalej.

„Pozrite,“ povedala Uma. „Už vedia, kde si môžu odpočinúť.“

Timo ešte jemne uhladil prach pri prístrešku. Neodhrnul ho celý, len urobil maličkú hladšiu cestičku popri tráve. Keď Bobo priniesol zo studeného miesta pod stromom kvapku vody na širokom liste, Timo ho položil vedľa koreňa, mimo chodníka.

Drobné tvory mali tieň, pokojné miesto aj malú kvapku na osvieženie.

Neskôr si štyria kamaráti sadli vedľa seba pod strom. Bobo si zložil z pichliačov posledný list. Líza si uhladila huňatý chvost a Timo si spokojne natiahol labky.

„Na začiatku bola cestička iba prašná,“ povedal Bobo. „Teraz má pri sebe malý zelený klobúk.“

„A klobúk neodfúkne vietor,“ dodala Líza.

Uma sa usmiala. „Lebo ste mu našli správne vetvičky.“

Slnko ešte svietilo, ale pri cestičke už bolo mäkké miesto na zastavenie. Na listoch sa triasli drobné svetielka a z trávy ticho zaznelo bzučanie.

Keď sa kamaráti vybrali domov, Líza sa obzrela k okraju lúky. „Tam pri veľkom kameni by možno raz tiež mohlo byť miesto na oddych.“

„Možno,“ prikývla Uma. „Lúka nám to ukáže, keď sa dobre pozrieme.“

Malej lúke dnes pomohlo mäkké tienisté miesto pri cestičke.