Medzi nami, časť 11: Keď sa trieda rozdelí

V nedeľu večer mala Nela otvorený triedny chat len preto, že hľadala fotku rozpisu na pondelkový školský jarmok. Ôsma bé mala mať pri svojom stánku hru s papierovými otázkami, ktoré vyrábali celý minulý týždeň. Ešte popoludní sa všetci smiali, že ich stanovište bude najlepšie zo všetkých.

Potom sa v chate objavila správa od Lenky.

„Super. Takže polovica kartičiek je mokrá a nepoužiteľná. Nabudúce by možno stačilo nenechať krabicu pri okne.“

Pod správou naskočilo srdiečko, potom oči, potom tri bodky, ktoré sa ukázali a zase zmizli. Nela stisla mobil pevnejšie. Vedela, že krabica ostala po piatkovej skúške v triede. Vedela aj to, že pri okne sedelo viac ľudí a nikto presne nepovedal, kto ju tam položil.

Kaja napísala skoro hneď.

„A ty vieš úplne presne, kto ju tam nechal?“

Lenka neodpovedala. Namiesto toho sa pri jej mene objavilo: píše správu. O chvíľu to zmizlo.

Filip poslal obrázok premočenej mačky s nápisom: „Ja po každom pondelku.“ Kedysi by naň trieda reagovala aspoň desiatimi smejúcimi sa tvárami. Teraz pribudol len jeden palec hore a ten po pár sekundách zmizol, akoby si ho niekto rozmyslel.

„No super, vtip roka,“ napísala Kaja.

„Veď sa len snažím, aby sme neplakali nad papierom,“ odpísal Filip.

Nela sledovala chat, ale prsty nechala nad klávesnicou. Chcela napísať, že kartičky sa dajú vytlačiť znova. Lenže to nebolo celé. Všetci sa netrápili iba kartičkami. V tej jednej vete bolo niečo, čo sa dalo ľahko doplniť podľa toho, koho mal človek práve chuť podozrievať.

O pár minút prišla súkromná správa od spolužiačky Soni: „Vraj to nechal Filip, lebo sa ponáhľal na tréning.“

Nela sa zamračila. „Vraj od koho?“ napísala.

Odpoveď neprišla. Namiesto nej sa v spoločnom chate objavila ďalšia správa.

„Nechajme to tak,“ napísal niekto. „Aj tak sa vždy ukáže, kto sa na čo vykašľal.“

Práve vtedy Nela zaklapla mobil displejom dolu. Vedľa postele ležal jej zošit so samolepkami na obale. Otvorila ho, ale dlho doň nič nenapísala. Z kuchyne bolo počuť cinknutie šálok a domáce rádio. V jej izbe však zostalo nepríjemne ticho.

V pondelok ráno stála ôsma bé na chodbe v skupinkách, ktoré tam možno bývali vždy, ibaže teraz pôsobili ostrejšie. Pri okne sa tiesnili Lenka, Soňa a dve ďalšie dievčatá. Pri nástenke stáli Filip s chalanmi z futbalu. Kaja sa opierala o radiátor a hovorila niečo Simonovi, no jej hlas bol príliš rýchly na obyčajnú prestávkovú debatu.

Nela prešla pomedzi nich s taškou na jednom pleci. Zvyčajne ju niekto zastavil, aspoň kvôli úlohe alebo novému videu. Tentoraz sa ľudia pozerali najmä na mobily. Keď zdvihli oči, ich pohľad sa často stretol s pohľadom niekoho iného len na sekundu.

Filip zbadal Nelu prvý.

„Čau. Ty si už prišla zachraňovať jarmok?“ spýtal sa a nasadil svoj bežný úsmev.

„Nemám vytlačené kartičky,“ povedala.

„Tak nič. Beriem späť. Záchrana odložená na ďalší diel.“

Zasmial sa sám. Hneď potom pozrel smerom k Lenke. Úsmev mu ostal na tvári, ale akosi sa na nej neudržal.

Kaja prešla okolo nich a prudko si upravila popruh na farebnej mikine.

„Aspoň sa tu netvár, že sa nič nedeje,“ povedala Filipovi.

„Ja sa netvárim,“ odvetil. „Ja iba stojím.“

„Presne to robíš stále. Všetko obrátiš na srandu a potom nikto nevie, čo si vlastne myslíš.“

Chalan sa narovnal. „A ty zase vieš všetko za všetkých, však?“

Nela cítila, ako sa jej stiahlo hrdlo. Kaja otvorila ústa, no vtom zazvonilo. Ľudia sa pohli k triede tak rýchlo, akoby ich zvonček vytiahol z nepríjemného miesta.

Počas prvej prestávky si Nela sadla na lavičku na konci chodby. Odtiaľ videla na dvere triedy aj na schody. Vytiahla zápisník a napísala si dátum. Pod neho pridala pár slov: Lenka sa rozpráva len so Soňou. Filip vtipkuje hlasnejšie než zvyčajne. Kaja je nahnevaná, ale možno nie iba na Filipa.

Keď sa veci začnú meniť

Potom sa zastavila. Pri poslednej vete nevedela, čo dopísať.

Vedľa lavičky sa objavil čierny batoh. Adam si sadol na druhý koniec bez otázky, ale nie tak blízko, aby jej pozeral cez plece.

„Ty si to zapisuješ?“ spýtal sa po chvíli.

Nela prikývla. „Keď neviem niečo povedať, tak si to najprv napíšem.“

„A pomáha to?“

„Niekedy. Aspoň viem, čo si myslím. Horšie je, že ostatní to potom stále nevedia.“

Adam sa pozrel na chodbu. Lenka práve niekomu ukazovala mobil. Dvaja chalani sa naklonili k obrazovke, prečítali si niečo a bez slova sa vzdialili.

„Všetci sa správajú, akoby bola tá krabica tajná štátna vec,“ povedal.

Nela sa naňho pozrela. „Ty vieš, čo sa stalo?“

„Nie. Ale viem, že včera večer bolo v chate veľa ľudí online. A dnes sa každý tvári, že mu je to jedno.“

„Možno sa nechcú hádať.“

„Možno.“ Adam si prešiel rukou po popruhu batoha. „Ale skôr nechcú byť tí, na ktorých sa ostatní nahnevajú.“

Tá veta ostala medzi nimi. Nela si ju takmer zapísala, ale práve vtedy sa z triedy ozval hlasný Kajin smiech. Nebol veselý. Skôr krátky a ostrý.

Keď sa vrátili dnu, pri Filipovej lavici už stálo viac ľudí. Niekto tvrdil, že ho videl niesť krabicu k oknu. Iný povedal, že tam bola ešte po poslednej hodine. Každý vedel malý kúsok, ale nikto celý príbeh.

„Tak sa ho normálne opýtajte,“ vyhŕkla Kaja.

„Veď sa pýtame,“ povedala Lenka. „Len on stále robí fóriky.“

Filip sa prestal usmievať. „Ja som tú krabicu preniesol, hej. Ale len preto, že bola pri dverách a zakopávali sme o ňu. Pri okne ju nechal niekto potom.“

„Kto?“

„Neviem. Bol som už na chodbe.“

Soňa si založila ruky. „To sa ti hodí.“

„Jasné,“ odsekol Filip. „Lebo ja mám doma tajnú továreň na mokré kartičky.“

Kaja sa obrátila k Soni. „A tebe sa zase hodí veriť každej správe, ktorá nie je ani podpísaná.“

„Aspoň nie som ticho, keď niekto niečo pokazí.“

„Ty nie si ticho nikdy,“ povedala Kaja príliš rýchlo.

V triede sa rozhostilo ticho, ktoré už nebolo len nepríjemné. Bolo husté, lebo každý čakal, či niekto pridá ďalšiu vetu. Nela pozrela na Adama. Sedel pri svojej lavici, ruky mal položené na zošite. Na prvý pohľad pôsobil pokojne, ale jeho noha sa pod stolom pohybovala sem a tam.

Neskôr, pred ďalšou hodinou, prišla do triedy triedna učiteľka len s kopou papierov pod pazuchou. Ešte nezačala vyučovať, keď začula útržok rozhovoru pri okne.

„Tak už vieme, kto je na čej strane,“ povedal ktosi potichu.

Veta sa však v tichej triede niesla ďalej, než jej autor čakal.

Kaja sa otočila. „To nie je žiadna strana. Len nechcem, aby ste z Filipa robili vinníka, keď neviete nič poriadne.“

„A ja nechcem, aby sa to zamietlo pod koberec,“ povedala Lenka.

Filip si sadol na lavicu, hoci sa na laviciach sedieť nemalo. „Mne je už fakt jedno, kto čo chce.“

Všetci vedeli, že mu to jedno nie je. Práve preto nikto hneď neodpovedal.

Adam zdvihol pohľad. Najprv sa pozrel na Filipa, potom na Kaju a napokon na skupinu pri okne. Keď prehovoril, nemal hlasnejší hlas než ostatní. Len sa už nesnažil znieť nenápadne.

„Všetci sa tvárime, že nám je to jedno,“ povedal, „ale pritom každý číta chat, sleduje tváre a čaká, kto prvý ustúpi.“

Triedna učiteľka zastala pri katedre. Papiermi už nešustila.

„To nie je pravda,“ ozvala sa Soňa, ale tichšie, než chcela.

Adam pokrčil plecami. „Možno nie úplne. Ale včera mi prišlo šesť správ, či som to náhodou nevidel. A nikto sa ma priamo nespýtal v škole.“

Nela si všimla, ako Lenka sklopila oči k lavici. Filip sa prestal opierať o stenu. Kaja si prekrížila ruky, no už sa nehádala.

Dôležitý okamih

Triedna položila papiere na stôl. „Máte päť minút, kým začneme. Skúste ich použiť tak, aby ste nemuseli večer posielať ďalšie správy, ktoré nikto poriadne nevysvetlí.“ Potom si sadla a otvorila triednu knihu.

Nikto nezatlieskal ani nepovedal, že Adam má pravdu. Najprv bolo počuť len škrípanie stoličky. Potom Lenka vytiahla z tašky dve zvlnené kartičky.

„Ja som napísala tú prvú správu,“ povedala. „Bola som nahnevaná, lebo som ich robila dosť dlho. Nemala som tam písať tak, akoby som vedela, kto to spravil.“

„Ja som krabicu niesol,“ povedal Filip. „A mal som to včera napísať hneď. Len som si myslel, že sa to nejako stratí medzi inými správami.“

„Takže si ju fakt dal pri okno?“ spýtala sa Kaja.

„Pri okno áno. Ale nezatvoril som ho. Ani som nevedel, že bude pršať.“

Od zadnej lavice sa ozvala Simona, ktorá doteraz nepovedala nič. „Okno som nechala otvorené ja. Keď sme odchádzali, bolo tam dusno. Myslela som, že ho niekto zavrie.“

Na chvíľu sa všetci pozerali na ňu. Nela si uvedomila, že Simona celý deň sedela ticho, hoci zjavne vedela viac než väčšina z nich.

„Aha,“ povedala Kaja. V jej hlase už nebola ostrosť, iba únava. „Takže sme sa stihli rozhádať kvôli tomu, že traja ľudia urobili tri normálne veci a nikto nepovedal všetko.“

Filip sa krátko usmial. „To znie skoro ako môj fór, ale je to smutné.“

Tentoraz sa niekoľko ľudí zasmialo. Nebol to veľký smiech a problém tým nezmizol. Kartičky stále bolo treba vytlačiť nanovo. Lenka stále vyzerala nahnevane. Soňa sa tvárila, že jej nič nie je, aj keď sa jej líca sfarbili dočervena.

Napriek tomu sa rozhovor pohol. Nie cez preposlané správy, ale medzi lavicami.

„Ja ich môžem večer vytlačiť,“ navrhol Adam.

„Ja donesiem tvrdý papier,“ pridala Simona.

Filip sa pozrel na Lenku. „A ja ich môžem vystrihnúť. Bez tajnej továrne na mokré kartičky.“

Lenka sa naňho neusmiala hneď. Po chvíli však povedala: „Dobre. Ale rovno. Nie krivo, ako minule.“

„To bolo umelecké.“

„Bolo to krivé.“

Po hodine sa trieda zázračne nepremenila na jednu veselú partiu. Pri odchode na obed stále stáli niektorí ľudia oddelene. Kaja so Soňou sa síce neobjali ani sa nezačali rozprávať o niečom inom, ale už sa aspoň neobchádzali oblúkom.

Nela si všimla aj ďalšie tiché tváre. Simonu, ktorá si zastrčila prameň vlasov za ucho a prvýkrát sa pripojila k skupine pri okne. Chalana z druhej lavice, čo celý deň nič nepovedal, no teraz Adamovi podal zošit s vytlačeným návrhom otázok. Ľudí, ktorí nechceli byť na žiadnej strane, len sa báli, že ak sa ozvú, ostanú sami.

Cestou domov sa Nela zastavila pri zastávke. Školská budova za ňou už bola tichšia než ráno. Vytiahla zápisník, oprela ho o tašku a chvíľu sa pozerala na prázdny riadok.

Napokon napísala: „Skupiny vznikajú rýchlo a mosty pomaly.“