Mína a hviezdny kľúč, časť 4: Most z mesačného prachu

V ten večer sa malý strieborný hviezdny kľúč vo vrecku Míninho žltého kardiganu jemne oteplil.

„Piko,“ zašepkala Mína, „myslím, že niekam chce ísť.“

Piko, maličký žiarivý motýlik s guľatým telíčkom, vyletel z jej pleca a urobil vo vzduchu malý krúžok.

„Kľúčik má nožičky?“ spýtal sa veselo.

Mína sa potichu zasmiala. Potom našla pri starom plote nenápadné dvierka. Boli nízke ako dve dlane vedľa seba a mali na sebe maľovanú striebornú hviezdu. Kľúč do nich zapadol presne.

Cvak.

Za dvierkami nebola chodba ani izba. Bola tam mäkká cesta pod večernou oblohou. Tráva pri nej svietila jemne namodro a v drobných kvietkoch sa leskli kvapky rosy.

Mína vykročila opatrne. Piko jej sadol na plece a jeho teplé zlaté svetlo ukazovalo cestičku.

O chvíľu prišli k malému potôčiku. Voda bola plytká a tichá. Prelievala sa medzi hladkými kamienkami a robila iba tiché: ššš, ššš.

Cez potôčik kedysi viedla krátka cestička z okrúhlych kamienkov. Teraz však ležali rozhádzané pri brehu, vo vode aj v tráve. Medzi nimi sa kotúľal suchý lístok.

„Vietor ich v noci poprehadzoval,“ povedala Mína.

Na druhej strane zbadala malé zelené dvierka. Mali mosadznú kľučku a nad ňou visela jedna okrúhla lampička. Lampička nesvietila. Len pokojne čakala.

„Tam chceme ísť,“ povedala Mína. „Prejdeme hneď.“

Skúsila posunúť jeden kamienok bližšie k druhému. Bol však príliš ďaleko. Ďalší kamienok bol malý ako lieskovec a v tráve sa mu nechcelo zostať na mieste.

Práve vtedy Piko priletel ku kríčku pri brehu.

Pod jeho lístkami sa ligotalo niečo striebristé. Nebol to sneh a nebol to piesok. Vyzeralo to ako svetielka z nočnej oblohy, rozsypané do malej jamky.

„Mesačný prach,“ pípol Piko. „Šteklí nos.“

Mína si nabrala veľkú hrsť ligotavého prachu. Chcela naraz spraviť celý most, od jedného brehu až po druhý.

„Takto!“ zvolala a vysypala prach nad vodu.

Lenže prišiel ľahučký vánok.

Fúúú.

Prach sa rozletel na všetky strany. Trochu spadlo do trávy, trochu sa usadilo na kamienkoch a zopár iskričiek sadlo Pikovi na krídla.

„Som trblietavý zemiak,“ oznámil Piko.

Mína sa najprv usmiala. Potom skúsila znova. Tentoraz držala prach pevnejšie a tlačila ho medzi dlaňami, aby bol most pevný.

No mesačný prach sa jej vysypal pomedzi prsty.

„Ach,“ zamračila sa. „Prečo nechce držať?“

Ešte raz nabrala veľkú hrsť. Vysypala ju rýchlo, aby ju vietor nestihol odfúknuť. Lenže prach dopadol do vody ako strieborné omrvinky a hneď zmizol.

Dievča si sadlo do mäkkej trávy. Červené čižmičky si pritiahla k sebe a chvíľu sa na potôčik iba dívala.

„Chcem tam prejsť už teraz,“ povedala tichšie.

Piko sa jej usadil na kolene. Chvíľu si čistil krídlo od ligotavých bodiek. Potom zdvihol oči.

„Most nerastie naraz,“ povedal.

To bolo všetko.

Mína sa znova pozrela na vodu. Potôčik netiekol rovno. Pri ľavom brehu sa jemne zatočil okolo troch sivých kamienkov. Potom sa trošku zúžil a až pri zelených dvierkach sa zasa rozšíril.

„Aha,“ zašepkala.

Pôvodná kamienková cestička tiež nebola rovná. Jej kúsky ešte stále ukazovali smer. Jeden kamienok bol pri brehu. Druhý ležal o trochu ďalej. Tretí sa trblietal pri mieste, kde voda robila malý oblúčik.

„Most môže ísť sem,“ ukázala prstom. „Trošku do boku. Ako voda.“

Piko ticho zatrepotal krídlami.

Mína si nabrala len maličkú štipku mesačného prachu. Položila ju na pevný kamienok pri brehu. Potom ju jedným prstom jemne stlačila.

Prach sa nezosypal.

Zostal tam ako malý strieborný koláčik.

„Fíha,“ vydýchla.

Vzala ďalšiu štipku. Nasypala ju vedľa prvej a znova ju mäkko pritlačila. Tentoraz netlačila silno. Iba tak, ako keď uhládza perinu pre bábiku.

Aj druhý dielik zostal na mieste.

„Malý krok,“ povedal Piko.

„A ešte jeden,“ prikývla Mína.

Postupne skladala most. Kúsok prachu, jemné stlačenie. Kúsok prachu, pomalé nasypanie. Medzitým sledovala vodu, aby most zatočila správnym smerom.

Keď sa veci začnú meniť

Keď sa ponáhľala, drobné iskričky sa jej rozutekali po prstoch. Preto vždy na chvíľku zastala. Nadýchla sa. A skúsila to znovu.

Most rástol nízko nad potôčikom. Nebol široký ani veľký. Bol práve taký široký, aby po ňom prešli Mínine malé čižmičky. Ligotal sa mäkkým mesačným svetlom a na jeho okrajoch žiarili drobné hviezdne bodky.

Napokon chýbal už len posledný dielik pri druhom brehu.

Mína natiahla ruku. Mala chuť vysypať tam veľa prachu naraz, aby bolo hotovo. No potom sa pozrela na prvé dva pevné kúsky pri nohách.

Vzala iba malú štipku.

Jemne ju nasypala.

A opatrne stlačila.

Most sa spojil s druhou stranou.

„Hotovo,“ zašepkala Mína.

Piko urobil vo vzduchu radostnú slučku. „Mostík! Nie zemiak!“

Mína sa zasmiala a najprv si špičkou čižmy vyskúšala prvý dielik. Držal. Potom spravila jeden malý krok. Ďalší. A ešte jeden.

Potôčik pod ňou ďalej pokojne šumel.

Na druhej strane sa zelené dvierka samy celkom maličko pootvorili. Mína ich dotlačila končekom prsta.

Za nimi bolo tiché miesto plné nízkych machových vankúšikov. Viedla tam úzka cestička, ktorá sa doteraz končila pri potôčiku. Teraz však vďaka novému mostu pokračovala ďalej. Pri chodníčku sa rozsvietila okrúhla lampička nad dverami.

V jej svetle sa zaleskli malé mušličky, listy aj tráva.

„Cesta sa našla,“ povedala Mína.

Piko prikývol. „Cesta čakala na malé kroky.“

To sa Míne páčilo. Jemne pohladila zábradlie, ktoré na moste ani nebolo, len si ho tak predstavila. Potom sa ešte raz obzrela za ligotavou cestičkou cez vodu.

Strieborný hviezdny kľúč vo vrecku zľahka zasvietil. Nie jasne. Len tak, aby Mína cítila jeho teplo cez látku kardiganu.

„Asi sú niekde ďalšie dvierka,“ povedala.

Neskôr sa s Pikom vrátila cez mesačný most, potichu zavrela malé dvere pri plote a kľúč uložila späť do vrecka. Cestou domov kráčala pomaly.

Pri každom kroku si spomenula na jeden pevný dielik mosta, ktorý začal obyčajnou malou štipkou prachu.