Mína a hviezdny kľúč, časť 5: Stratená farba

Večer bola záhrada pri dome mäkká a voňala po tráve. Mína pobehovala po chodníčku v malých červených čižmičkách. Jej horčicová bunda sa pri behu nadúvala ako malá plachta. Na pleci jej sedel Piko, drobný zlatý motýlik so žiarivými krídlami.

V Míninom vrecku sa zrazu pohol malý strieborný hviezdny kľúč.

Cink.

Mína zastala pri starom kríku. Medzi dvoma vetvami našla maličké drevené dvierka, ktoré tam cez deň určite neboli. Kľúč do nich pasoval presne.

Keď ním otočila, dvierka sa celkom potichu otvorili.

Za nimi bola záhrada. A predsa to nebola celkom tá istá záhrada. Tráva bola mäkšia, kvety väčšie a kvapky na listoch sa leskli ako sklenené guličky.

„Aha!“ povedala Mína. „Pozri, Piko. Tamtá ruža je skoro biela.“

Naklonila sa bližšie. Na ružovom lupeni ležala kvapka, ale nebola modrá ani strieborná. Vyzerala matne, akoby na ňu niekto zabudol posvietiť.

O kúsok ďalej bledli zvončeky. Aj malé jazierko pri kamienkoch malo sivastú vodu. Medzi konármi býval zvyčajne kúsok jasnej večernej oblohy. Teraz tam bolo len prázdne, svetlé miesto.

„Kde je modrá?“ zašepkala Mína.

Piko zamával krídlami. Jeho teplé zlaté svetlo sa zachvelo na listoch. Potom sa pozrel pod veľký list hosty.

„Možno je maličká,“ pípol.

Mína hneď kľakla do trávy. Pozrela pod list. Potom za kamienok. Potom do suchej štrbinky pri chodníku.

„Modrááá!“ zavolala. „Ukáž sa! Hľadáme ťa!“

Vtom sa z trávy zdvihol drobný chumáčik semienok a odletel preč. Kvapka na lupeni sa zachvela, no modrá farba sa neukázala.

„Asi sa schovala veľmi dobre,“ povedal Piko.

„Tak ju nájdeme veľmi rýchlo,“ rozhodla Mína.

Prebehla k jazierku. Vo vode sa niečo na okamih zablyslo. Bol to jemný modrastý odlesk, tenký ako vlások.

„Tam!“ zvolala a načiahla ruku.

Odlesk však zmizol.

Mína zvraštila čelo. Skúsila hľadať medzi lupienkami fialového kvetu. Na jednom z nich bol chladný tieň, trochu modrý. Keď sa však dievčatko naklonilo príliš rýchlo, tieň sa posunul pod lístok.

„Stále mi uteká,“ povedala.

Piko si sadol na kamienok. „Možno neuteká,“ pípol. „Možno len nemá rada dup-dup.“

Mína pozrela na svoje červené čižmičky. Práve nimi netrpezlivo ťukala do chodníka.

„Ja nedupem veľmi,“ povedala tichšie.

Piko naklonil hlávku. „Len trošku priveľa.“

To Mínu rozosmialo. Potom však zasa pozrela na bledú záhradu. Chcela, aby boli kvapky hneď modré. Chcela, aby sa obloha medzi vetvami hneď zafarbila. Lenže čím rýchlejšie chodila, tým menej modrých náznakov videla.

Neskôr si všimla lavičku pod voňavým kríkom. Bola nízka a okrúhla, akurát pre malé dievča.

„Na chvíľu si sadnem,“ povedala. „Ale iba na malinkú chvíľu.“

Usadila sa a položila ruky do lona. Piko jej priletel na plece.

„Nadýchni sa pomaly,“ pípol.

Mína sa nadýchla nosom. Vzduch voňal po mäte a po zemi po večernej rose. Potom vydýchla.

Ešte raz sa nadýchla.

Záhrada sa medzitým utíšila. Listy sa len jemne pohli. Z diaľky bolo počuť tiché kvap-kvap z malej fontánky. Piko už nič nehovoril. Ani Mína.

Práve vtedy sa v jednej kvapke na tráve objavil bodík modrého svetla.

Mína neodskočila. Len otvorila oči o trošku viac.

Vedľa kvapky sa v lupeni zvončeka ukázal jemný bledomodrý pásik. Nebol to tieň. Vyzeral ako kúsok hodvábnej stužky, ktorá sa veľmi pomaly hýbe.

„Vidím ťa,“ zašepkala Mína.

Modrý pásik sa zavlnil.

Až teraz si všimla, že podobných maličkých pásikov je v záhrade viac. Jeden spal v kvapke. Druhý bol schovaný medzi dvoma lupeňmi. Ďalší sa skrútil v chladnom tieni pod listom. Spolu tvorili mäkký modrý závoj, malú živú farbu, ktorá sa vedela poskladať a schovať do tých najmenších miest.

Mína pomaly vstala z lavičky. Čižmičky kládla na chodník tak opatrne, že ani kamienok necinkol.

„Nebudem ťa naháňať,“ povedala sotva počuteľne. „Len sa pozerám.“

Modrý závoj sa najprv trochu zachvel. Potom sa vytiahol z kvapiek ako tenká hmla. Prešiel popri Míninej ruke, ale nedotkol sa jej. Usadil sa na okraji jedného listu.

Keď sa veci začnú meniť

Piko spokojne zažiaril.

„Ticho mu pristane,“ pípol.

O chvíľu sa modrá rozvinula ďalej. Najprv sa vrátila do kvapiek. Každá dostala chladný, jasný lesk. Potom obkreslila okraje zvončekov a pridala jazierku jemný modrý odraz. Napokon sa medzi konármi objavil malý kúsok oblohy, pokojný a čistý.

Záhrada nebola hlučná ani krikľavá. Bola len zase celá.

Mína sa usmiala. „Bola si tu celý čas.“

Modrý závoj sa zatočil nad listom, akoby prikývol. Potom sa rozdelil na drobné iskričky a schoval sa tam, kam patrí: do kvapiek, do kvetov, do tieňov aj do oblohy.

Pri dvierkach sa Piko pritúlil bližšie k Míninmu krku. Za nimi už čakala obyčajná záhrada pri dome, tichá a večerná.

„Pôjdeme?“ spýtala sa Mína.

Piko žmurkol. „Pomaly.“

Keď prešla cez malé dvierka, strieborný hviezdny kľúč jemne cinkol. Sám sa jej skĺzol do vrecka horčicovej bundy, presne na svoje miesto.

Mína sa ešte raz otočila. Na jednom liste pri kríku zostal mäkký modrý lesk. Nehýbal sa, iba pokojne svietil v prichádzajúcej noci.

Dievčatko mu poslalo bozk z dlane a potom sa s Pikom vybrala domov, potichu a pomaly, pripravená na spánok.