Mína a hviezdny kľúč, 3. časť: Oblak v pohári

Večer bol tichý a mäkký. Za oknami už modrela obloha a v záhrade sa ligotali kvapky po polievaní. Mína stála pri skleníku vo svojom žltom kardigane a pozerala na veľké zelené listy, ktoré sa dotýkali skla.

„Ešte chvíľu môžeš byť vonku,“ zavolala mama z dverí domu. „Potom už pôjdeme dnu.“

„Dobre, mami,“ odpovedala Mína.

Práve vtedy sa jej vo vrecku čosi jemne pohlo. Bol to malý strieborný hviezdny kľúč. Necinkol nahlas. Len ticho zašuchotal o látku vrecka.

Piko vyletel spoza Míniných vlasov a usadil sa jej na ramene. Jeho guľaté telíčko svietilo teplým zlatým svetlom.

„Kľúčik sa vrtí,“ zabzučal. „Možno ho šteklí večer.“

Mína sa usmiala. Už vedela, že hviezdny kľúč neotvára obyčajné dvere. Niekedy našiel také maličké, že by ich iný človek ani nezbadal.

Pri okne skleníka zrazu uvidela úzke dvierka. Boli schované za veľkým kvetináčom s mätou. Mali guľatú kľučku a na dreve bol nakreslený drobný obláčik.

„Aha,“ povedala Mína potichu. „Tu si.“

Zasunula hviezdny kľúč do malej dierky. Kľúč sa otočil s jemným cinknutím. Dvierka sa pootvorili a spoza nich vykĺzol vlhký vzduch, ktorý voňal po daždi a listoch.

Za dvierkami nebola tmavá chodba. Bol tam malý, útulný priestor plný rastlín. Listy viseli zo stropu ako zelené stužky. Na policiach stáli prázdne kvetináče a pri okne bol drevený stolík.

Piko naklonil hlavu.

„Niečo sa schováva,“ zašepkal.

Na stolíku stál veľký sklenený pohár s viečkom. A v ňom sa tlačil maličký biely obláčik. Bol guľatý ako chumáč vaty. Na okrajoch sa jemne chvel.

Mína si k poháru čupla.

„Ahoj,“ povedala. „Ja som Mína. To je Piko.“

Obláčik sa stiahol ešte viac do stredu pohára.

„Nevyrušuj ma,“ zamrmlal tenkým hlasom. „Vonku je priveľa vetra.“

„Tu predsa vietor veľmi nefúka,“ povedala Mína.

„Možno bude,“ povedal obláčik. „A keď vyletím, stratím sa. Obloha je taká veľká.“

Piko sa chystal niečo povedať, ale Mína zdvihla prst. Nie preto, aby ho zahriakla. Len chcela najprv počúvať.

Sadla si na nízku stoličku vedľa stolíka. Chvíľu nikto nehovoril. V pohári bolo počuť tiché: fúú, fúú. Obláčik sa krútil sám okolo seba.

„Nemusíš ísť hneď von,“ povedala po chvíli.

„Nemusím?“ Obláčik vykukol malým bielym kúskom.

„Nie,“ prikývla Mína. „Môžeme tu len sedieť.“

Neskôr sa za sklom skleníka pohol jeden dlhý list paprade. Potom druhý. Zavanul celkom slabý večerný vánok a listy začali šuštať.

Ššš, ššš, ššš.

Obláčik sa prestal chvieť.

Mína sa ani nepohla. Len sa pozorne zadívala. Keď listy stíchli, malý chumáčik sa zase trochu zovrel. Keď znovu zašumeli, v pohári sa rozlial pokojný biely opar.

„Počuješ to rád?“ spýtala sa.

„Listy vedia šepkať,“ odpovedal obláčik. „Keď šepkajú, obloha nevyzerá až taká veľká.“

Piko poletoval pri okne tak potichu, že jeho krídla sotva zašumeli.

„Možno by listy mohli šepkať bližšie,“ naznačil.

Mína otvorila okno len na malú medzierku. Dovnútra vošiel svieži vzduch, ale nebol prudký. Priniesol so sebou vôňu mäty a jemné šumenie.

Ššš, ššš, ššš.

Potom dievčatko oboma rukami opatrne posunulo pohár bližšie k oknu. Nerobila to rýchlo. Najprv len trošku. Zastala. Až o chvíľu pohár posunula ešte o kúsok.

„Takto je to dobré?“ opýtala sa.

„Ešte trochu bližšie,“ zašepkal obláčik.

Mína pohár posunula len na šírku prsta. Teraz bol pri samom okne. Vonku sa vlnili listy a ich tiene tancovali po skle.

Obláčik sa natiahol do malej mäkkej čiarky.

„Chcel by som sa pozrieť,“ povedal. „Ale viečko je zavreté.“

Mína sa pozrela na viečko. Mohla ho zdvihnúť celé. No obláčik by sa možno zľakol. Preto ho nadvihla iba maličko, tak maličko, že vznikla úzka medzierka.

„Môžeš vyjsť len nosom,“ povedala s úsmevom. „Ak máš oblakový nos.“

Piko sa zachichotal. „Oblaky majú samé nosy. A samé brušká. A samé páperie.“

Z pohára vykĺzol tenučký pramienok pary. Zastal hneď pri viečku.

Keď sa veci začnú meniť

„Som vonku?“ opýtal sa obláčik.

„Trošku,“ povedala Mína. „A môžeš aj trošku zostať.“

Pramienok sa pohol k oknu. Listy práve ticho zašumeli. Obláčik sa odvážil vytiahnuť viac. Najprv malý chumáčik, potom mäkký pásik a napokon celý obláčik vyšiel z pohára.

Na chvíľu visel vo vzduchu nad stolíkom. Mína ani Piko nehýbali rukami. Len dýchali pomaly spolu s ním.

„Neletím preč!“ vykríkol obláčik, no hneď stíšil hlas. „Teda… ešte nie.“

„Môžeš ísť pomaly,“ povedala Mína.

Obláčik sa posunul k otvorenému oknu. Tam ho privítalo ššš, ššš, ššš zelených listov. Vonku nad skleníkom nebola veľká prázdna obloha. Boli tam prvé hviezdy, tenký mesiac a pokojné modré mraky.

Napokon sa maličký obláčik vznesol vyššie. Neponáhľal sa. Za ním zostala vo vzduchu jemná vlhká stopa. Jedna guľatá kvapka spadla na kvet pri skleníku, ktorý mal sklonenú hlávku.

Kvapka cinkla o zem. Kvet sa pomaly narovnal a na jeho listoch sa zalesklo svetlo.

„Napil sa,“ potešila sa Mína.

Piko spokojne zabzučal. „Aj kvet chcel trošku vody.“

Obláčik už plával medzi ostatnými večernými oblakmi. Ešte raz sa obrátil, akoby zamával, a potom sa stratil v mäkkej modrej oblohe.

Mína zavrela okno, položila viečko späť na prázdny pohár a vykročila k malým dvierkam. Pri tráve však zbadala čosi zvláštne. Medzi steblami ležala drobná strieborná kvapka.

Tichučko zažiarila.

Dievčatko ju chvíľu pozorovalo. Potom si hviezdny kľúč vložilo späť do vrecka. Piko sa jej usadil na ramene a jeho svetlo bolo príjemne teplé.

„Mína?“ zavolala mama od domu. „Je čas ísť dnu.“

„Už idem!“ odpovedala Mína.

Keď sa obzrela naposledy, strieborná kvapka sa v tráve ešte raz jemne zablysla.