Mína a hviezdny kľúč, časť 11: Cesta domov po svetle

Cesta domov po svetle: Mína s Pikom prejde po mäkkej cestičke späť domov, keď sa dvierka do skrytého sveta začnú zatvárať. Malé svetielka jej ukážu cestu a hviezdny kľúč sa jej po návrate sám rozžiari a vráti do vrecka.

Cesta domov po svetle

Večer ležal na koberci v Míninej izbe pás mesačného svetla. Pri poličke sa ukázali malé dvierka. Mali okrúhlu kľučku a pod ňou dierku presne pre jej kľúč.

Mína siahla do vrecka žltého kardigánu. Vytiahla strieborný hviezdny kľúč a otočila ho medzi prstami.

„Len sa trochu pozrieme,“ povedala.

Piko na jej pleci prikývol. Priesvitné krídelká si zložil tesne k okrúhlemu telíčku.

„Ja sa pozerám aj posediačky.“

Kľúč v zámke ticho cvakol. Dievčatko otvorilo dvierka, prešlo prahom a vyšlo na mäkký chodníček pomedzi nízku trávu. Pod červenými čižmičkami trochu pružil, akoby pod ním ležal hrubý koberec. Nad trávou sa hojdali fialové kvety so zavretými lupienkami.

Po niekoľkých krokoch sa Mína obzrela. Cez otvorené dvierka videla poličku, koberec aj roh svojej postele. Izba bola celkom blízko.

Pri konci krátkej cesty sa zastavila. Na steble visela guľatá kvapka. Odrážala Pikovo zlaté svetlo a vyzerala ako maličký lampión.

„Už aj kvety idú spať,“ zašepkala.

O chvíľu sa obrátila smerom domov.

Práve vtedy sa dvierka začali pomaly privierať. Pás svetla z izby sa zúžil. Medzitým sa ponad trávu rozložilo mäkké šero a kúsok cesty pred Mínou už nebolo dobre vidieť.

Dievčatko zastalo s oboma čižmičkami vedľa seba.

„Pred chvíľou tu bol,“ povedalo a naklonilo hlavu. „Ten chodník.“

Vedela, kde sú dvierka. Len zákruta medzi ňou a nimi splývala s trávou. Kľúč stále držala v ruke. Na okamih naň pozrela, ale zostával len obyčajný, strieborný.

Piko sa trochu nahol dopredu.

„Pozri na malé svetlo.“

Pri zákrute sa rozžiarila drobná zlatá bodka. Nežmurkala ani neodlietala. Jej svetlo sa rozlialo nízko po zemi až k Míniným čižmičkám.

Teraz bolo vidieť oba okraje cesty. Uprostred ležala hladká, rovná plocha, bez kamienkov či koreňov.

Mína sledovala osvetlený pás očami. Začínal rovno pri nej a končil pri zákrute.

„Aha. Tadeto.“

Urobila krok. Potom druhý. Tráva po bokoch jej jemne šuchla o čižmičky, no pod nohami mala stále mäkkú cestičku. Piko zostal sedieť na pleci a tentoraz ani nešuchol krídlami.

Keď dorazili k zákrute, prvé svetielko sa pokojne hojdalo pri steble. Ďalej ešte ležalo šero.

Mína chvíľku počkala.

Zrazu sa o kúsok vpredu rozsvietila druhá bodka. Ukázala ďalší pás cesty, ktorý sa od zákruty vinul k širokému rovnému miestu.

„Už vidím ďalší kúsok,“ povedala.

Najprv sa pozrela na zem pri svojich nohách. Svetlo druhého svetielka nadväzovalo na prvé. Medzi nimi nezostala tmavá medzera.

Potom vykročila.

Po ľavej strane rástli drobné lístky. Jeden sa skláňal nad cestu a na konci niesol kvapku. Mína okolo neho prešla tak, aby ho čižmičkou nezachytila.

Kvapka zostala visieť. V jej strede sa zablysla zlatá iskrička.

Pripomenula jej svetielka, ktoré kedysi pozorne sledovala, aby každé našlo svoje miestečko. Vtedy stačilo spomaliť a všimnúť si, kam ktoré patrí. Aj teraz sa malé svetlá objavovali tam, kde ich potrebovala uvidieť.

Na širokom mieste sa pohodlne zastavila. Piko si na jej pleci posunul jednu nôžku.

„Moje sedadlo sa hýbe,“ poznamenal.

Mína sa zasmiala a plece trochu vyrovnala.

Vtom sa pri poslednom úseku cesty rozžiarilo tretie svetielko. Jeho jas siahal až k prahu dvierok.

Dievčatko si spomenulo na mesačný lampión. V minulom dobrodružstve pomohlo jeho svetlo nájsť hviezdičkám cestu domov. Teraz stála na osvetlenej cestičke ona.

Neboli to veľké lampy. Len tri drobné svetlá, jedno za druhým. Keď pozrela späť, videla prvú zákrutu aj miesto, kadiaľ práve prešla. Pred sebou mala posledný úsek.

„Už tam vidím náš koberec,“ povedala.

Napokon sa vydala k dvierkam. Počas chôdze sa ich krídlo ešte trochu pohlo. Takmer sa zavreli, ale otvor zostával pohodlne široký.

Pri prahu Mína zastala. Pozrela na podlahu za ním. Videla drevené dosky a okraj koberca, celkom jasne a bez tieňov.

Dvierka sa teraz prestali hýbať.

Dievčatko skontrolovalo, či má Piko krídelká zložené. Sedel pevne na jej pleci a díval sa do izby.

Keď sa veci začnú meniť

„Ideme,“ zašepkala.

Najprv položila na podlahu izby jednu čižmičku. Potom preniesla aj druhú a urobila ešte krok ďalej od prahu. Tyrkysové šaty jej jemne zašušťali o kardigán.

Obe nohy už stáli doma. Piko bol stále s ňou.

Až potom sa dvierka za nimi pohli. Pomaly dosadli na miesto.

Klik.

Mína sa obrátila. Pri poličke bolo ticho. Zospodu dvierok už neprenikalo nijaké svetlo a spoza nich sa neozýval ani šuchot trávy.

Otvorila dlaň. Strieborný kľúč v nej raz jemne zažiaril.

„Piko, videl si?“

Kamarát prikývol. Jeho čierne očká sledovali drobnú hviezdu v jej ruke.

Záblesk o chvíľu vyhasol. Neukázal obrázok ani ďalšiu cestu.

Mína prešla prstom po hladkom okraji kľúča. Otváral jej dvierka do nových miest. Dnes ju však svetlá doviedli späť. Kam napokon patrí, zatiaľ nevedela.

Potom kľúč sama vložila do vrecka kardigánu. Cez látku nahmatala jeho malý hviezdny koniec.

Sadla si na kraj postele. Piko sa jej na pleci pohodlne usadil a zívol.

Na koberci stále ležal pás mesačného svetla. Dvierka pri poličke zostali zatvorené a tiché.