Mína a hviezdny kľúč, časť 10: Noc bez trblietok

Večer ležal na Míninej izbe mäkko ako modrá prikrývka. Pri poličke, za závesom s malými mesiačikmi, sa ukázali známe malé dvierka.

Mína vytiahla z vrecka strieborný hviezdny kľúč. Piko jej sedel na ramene a jeho guľaté telíčko žiarilo pokojnou zlatou farbou.

„Dnes sú tu zas dvierka,“ zašepkala.

„Dvierka vedia čakať,“ povedal Piko a zamával priesvitnými krídelkami.

Kľúčik potichu cinkol. Dvierka sa otvorili a Mína vkročila do nočného skrytého sveta.

Zvyčajne ju tam vítali malé iskričky. Poskakovali pri chodníčkoch, otáčali sa nad kalužkami rosy a veselo sa trblietali. Tentoraz však bolo všetko pokojné a tiché. Nežiarila ani jedna svetelná bodka. Len pri stenách svietili svetielka slabým, mäkkým svitom.

Dievčatko sa obzrelo. Nad hlavou visel modrý mesiac, pod nohami sa ligotali zrnká hviezdneho prachu. No noc akoby zadržala dych.

„Prečo dnes netancujete?“ spýtala sa Mína.

Pri jej topánke sa pohlo maličké zlaté svetielko. Ledva žiarilo, akoby ho prikrývala tenká deka.

„Oddychujeme,“ píplo.

„A šetríme si poslednú iskru,“ dodalo druhé svetielko spoza kamienka.

Mína si k nim kľakla. „Poslednú? Nepokazilo sa niečo?“

Svetielka sa jemne zavlnili. „Nie, nie. Len nevieme, kam ju vložiť. Iskra má ísť tam, kde ju bude najviac treba.“

To sa Míne nezdalo ľahké. Keď niečo nesvieti, predsa sa to má rozsvietiť. Tak to bývalo pri lampičkách aj pri hviezdach, ktorým kedysi pomáhala.

Piko jej zašuchotal pri uchu krídelkami.

„Najprv sa pozeraj,“ povedal tichučko.

Preto sa vydali pomaly medzi malé zákutia nočného sveta. V prvom driemala guľatá lampička s modrým tienidlom. Mína sa k nej naklonila.

„Možno ty?“

Lampička len pokojne zívla a pri jej nožičkách sa rozsvietil malý prúžok. Mala svetla dosť na svoje snívanie.

O kúsok ďalej stála miska plná rosy. Kvapky v nej žiarili ako drobné oči.

„Možno miska?“ skúsila Mína.

Piko naklonil hlavu. „Rosa svieti sama.“

A naozaj. Jedna kvapka sa pohla, druhá jej odpovedala a miska sa zaleskla striebristo, celkom potichu.

Neskôr našli hviezdny hrnček, ktorý sa hojdával na tenkej šnúrke. Mína ho jemne pridržala, aby sa nebál vetra.

„Ty potrebuješ iskru?“

Hrnček sa pohol sem a tam. Vnútri mal malú teplú žiaru, akoby si schoval západ slnka na neskôr.

„Nie sem,“ zabzučal Piko. „Ešte počkaj.“

Mína si vydýchla. Chcela už nájsť správne miesto, ale nič na ňu nekričalo ani nemávalo. Všetky svetielka boli pokojné. Nevyzerali smutne. Skôr sa pozerali jedným smerom, veľmi pozorne.

Dievčatko sa zastavilo a pozeralo tam s nimi.

Práve vtedy si všimla oblúk z hviezdneho prachu. Pod ním bolo niečo malé a bledé. Mína pristúpila bližšie.

Na zemi ležal lampión. Mal okrúhle bruško, malé strieborné uško a na bokoch namaľované dva spiace mesiačiky. Bol zatvorený.

„Aký pekný,“ zašepkala Mína. „Prečo je schovaný?“

Svetielka sa zhromaždili okolo oblúka. Ich slabé svetlá sa spojili do jemného kruhu.

„To je mesačný lampión,“ povedalo jedno z nich. „Rozsvieti sa len vtedy, keď sa unavené hviezdičky vracajú domov.“

„A vracajú sa dnes?“

„Už čoskoro,“ odpovedalo svetielko. „Bez lampióna by nevideli tenkú cestu medzi obláčikmi.“

Mína si sadla na päty. Teraz už chápala, prečo nikto netancoval. Posledná iskra nebola na ozdobu. Mala počkať na svoju chvíľu.

Lenže lampión stále neotváral svoje malé dvierka na boku. Mína sa ho nesmelo dotkla jedným prstom.

„Možno ešte nie je čas,“ povedala.

Piko zakrúžil nad oblúkom. „Čas prichádza potichu.“

O chvíľu sa z diaľky ozvalo jemné cink-cink. Po nebeskej cestičke priplávali malé hviezdičky. Neboli smutné, iba unavené po dlhom svietení. Jedna zívala. Druhá sa viezla na obláčiku. Tretia žmurkala tak pomaly, až sa jej viečka takmer zavreli.

Mína sa otočila k svetielkam. „Môžem pomôcť?“

Najmenšie svetielko prikývlo. Z jeho stredu vyletela posledná iskra a pristála Míne v dlani. Bola maličká ako omrvinka, ale jej teplo Mína cítila až v dlani.

Na chvíľku sa Mína bála pohnúť. Iskra bola taká drobná. Keby ju položila vedľa, možno by sa kotúľala preč. Keby ju držala dlho, hviezdičky by museli čakať.

Keď sa veci začnú meniť

Potom si spomenula na Pikov šepot. Najprv sa pozeraj.

Pozrela na lampión. Na jeho boku našla maličké okienko v tvare mesiaca. Bolo presne také veľké ako teplá bodka v jej dlani.

„Sem patríš,“ povedala iskričke.

Veľmi opatrne ju vložila dnu, tak jemne, ako keď večer prikrýva svojho plyšového medveďa.

Lampión sa otvoril.

Nevystrelil veľké svetlo ani nezažiaril do celej oblohy. Len sa naplnil mäkkým strieborným svitom. Z lampióna vyšla tenká svetelná niť a položila sa na cestu medzi obláčikmi.

Unavené hviezdičky sa jej potichu chytili. Jedna po druhej sa vydali domov. Ich malé rožky žiarili o kúsok istejšie.

„Cesta!“ zavolala tá najmenšia hviezdička a spokojne sa usmiala.

Mína sa usmiala tiež. Také malé svetlo. A predsa presne vedelo, kam má svietiť.

Keď posledná hviezdička zmizla za hebkým obláčikom, svetielka okolo oblúka sa znovu jemne roztrblietali. Nebolo to hlučné ani divoké. Vyzeralo to ako veľa malých spokojných úsmevov.

„Ďakujeme,“ povedali.

„Aj ja ďakujem,“ odpovedala Mína. „Ukázali ste mi, že sa dá svietiť aj potichu.“

Piko sa jej pritúlil k plecu. „Potichu je niekedy najlepšie,“ zamrmlal.

Napokon sa Mína vrátila k malým dvierkam. Skrytý svet za ňou pokojne dýchal a mesačný lampión svietil pri ceste ako strieborný gombík.

Dvierka zatvorila, kľúčik otočila a vložila ho späť do vrecka. Keď sa ešte raz obzrela, všimla si, že dvierka svietia o malinký kúsok slabšie než predtým.

Nebolo to smutné. Bolo to len tiché znamenie, že ich čakajú ďalšie dôležité objavy.

Mína pohladila vrecko s kľúčom a spolu s Pikom sa vrátila do svojej pokojnej izby.