Mína a hviezdny kľúč, časť 1: Kľúč, ktorý svietil

Večer bol tichý a mäkký ako Mínina prikrývka. Za oknom sa už stmievalo. V izbe svietila malá lampička a na parapete stál starý hlinený kvetináč s hustými zelenými listami.

Mína sedela na koberci v tyrkysových šatách. Mala na sebe horčicový kardigán a červené čižmičky stále obuté. Práve ukladala svoje kocky do krabice, keď si niečo všimla.

Pod parapetom bliklo jemné svetielko.

Dievčatko prestalo ukladať kocky. Naklonilo hlavu na bok.

„Mami?“ zavolala. „Máme tam svetlušku?“

Z kuchyne sa ozval pokojný mamin hlas: „Svetluška by večer asi nebola v izbe. Pozri sa, Mína.“

Mína sa priplazila bližšie. Svetielko nebolo veľké. Bolo maličké, len ako bodka na konci ceruzky. Svietilo striebristo a potichu sa trblietalo.

Pod parapetom ležal kľúč.

Bol naozaj drobný. Jeho hlavička mala tvar hviezdy a tenký zúbok sa leskol ako kvapka rosy. Mína ho zdvihla dvoma prstami.

Kľúč bol chladný, no o chvíľu jej dlaň príjemne zahrial.

„Aký pekný,“ zašepkala.

Keď ho otočila, strieborná hviezdička znova jemne zasvietila. Nie silno. Len tak, aby ju Mína videla. Svetlo sa pritom natiahlo smerom ku starému kvetináču.

Práve vtedy si všimla niečo, čo predtým nikdy nevidela.

Na boku kvetináča boli maličké dvierka. Boli hnedé ako hlinená stena okolo nich. Mali malú okrúhlu dierku na kľúč.

Mína si k nim kľakla. „Ty si tu bol celý čas?“ spýtala sa kvetináča.

Listy nad dvierkami sa ani nepohli. No hviezdny kľúč v jej dlani zablikal ešte raz.

Opatrne ho priložila k dierke. Pasoval presne.

Cvak.

Dvierka sa pootvorili.

Za nimi nebola hlina ani korene. Bol tam maličký svet. Viedla ním cestička z hladkých kamienkov. Po oboch stranách rástli zelené listy, niektoré guľaté, iné dlhé a kučeravé. Nad nimi viseli drobné lampášiky, ktoré svietili mäkkým zlatým svetlom.

Mína otvorila oči dokorán.

„Haló?“ povedala potichu.

Zvnútra sa ozvalo tiché: „Bzzip!“

Potom z dvierok vyletelo niečo zlaté. Malo okrúhle teplé telíčko, dve priesvitné krídla a malé čierne očká. Zakrúžilo Míne okolo nosa, takže sa zachichotala, a napokon jej pristálo na pleci.

„Piko!“ predstavilo sa stvorenie.

„Ja som Mína,“ povedala ona. „Bývaš v kvetináči?“

Piko nadšene zakýval krídelkami. „Za dvierkami. Malý svet.“

Potom sa však jeho krídla spustili o kúsok nižšie. Ukázal labkou dovnútra.

„Niečo chýba,“ povedal.

Mína sa zadívala na kamienkovú cestičku. Jeden lampášik sa kýval nakrivo. Listy pri cestičke boli poprehadzované a pri dvierkach zostala malá škára.

„Dvierka sa nezatvoria?“ spýtala sa.

„Nevedia,“ zabzučal Piko. „Svetielko fuč. Medzi listy.“

Malé stvorenie ukázalo smerom k zelenej húštine. Potom sa zarazilo, zamávalo labkou na jednu stranu a hneď nato na druhú.

„Kde presne?“ spýtala sa Mína.

Piko si poškriabal okrúhle bruško. „Hmmm. Tam… alebo tam.“

Mína sa neusmiala posmešne. Len prikývla. „Tak budem pozerať.“

Dvierka boli práve dosť veľké, aby sa cez ne mohla nakloniť do malého sveta. Červené čižmičky nechala na koberci pri parapete. Piko sedel na jej pleci a jeho zlaté svetlo jej svietilo na cestu.

Najprv dievčatko nadvihlo jeden veľký list. Pod ním bol iba okrúhly kamienok s bielou bodkou.

Potom sa pozrela za dva kučeravé listy. Tam spala maličká slimáčia ulita. Mína ju nechala tak.

„Nie tu,“ povedala.

Piko ticho zabzučal: „Hľadaj pomaly.“

Mína chcela listy odhrnúť naraz. Už-už natiahla ruku, no zbadala, ako sa pri ich okraji niečo slabučko zablyslo. Ak by listami prudko pohla, možno by sa svetielko schovalo ešte hlbšie.

Preto sa zastavila.

Nadýchla sa a prstom nadvihla len jeden list. Pod ním bol ďalší. A pod tým ďalším sa chvelo maličké svetielko, guľaté ako hrášok. Sotva svietilo. Bolo zapletené medzi tenkými zelenými stonkami.

„Aha,“ zašepkala Mína. „Našla som ťa.“

Svetielko sa pohlo o kúsok ďalej.

„Neboj sa,“ povedala mu jemne. „Nebudem ťa chytať rýchlo.“

Otvorila dlaň pri listoch a chvíľu len čakala. Piko ani nepípol. V malom svete bolo počuť len šuchot lístkov.

Keď sa veci začnú meniť

O chvíľu sa svetielko odkotúľalo z jednej stonky na druhú. Potom sa dotklo Míninej dlane.

Bolo ľahučké a teplé.

Na konci kamienkovej cestičky stála malá zlatá miska. Mína ju predtým takmer nevidela, lebo ju zakrýval pokrútený list. Teraz list opatrne odsunula a zbadala v miske prázdne miestečko v tvare malej hviezdy.

„Sem patríš,“ povedala.

Položila svetielko do misky.

Vtom sa všetko rozžiarilo o trošku jasnejšie. Lampášik, ktorý visel nakrivo, sa sám narovnal. Kamienky na cestičke sa pokojne poukladali vedľa seba. Listy sa prestali pliesť a dvierka za Mínou sa potichu priblížili k zárubni.

„Hotovo!“ zvolal Piko a veselo jej pošteklil ucho krídlom.

Mína sa zasmiala. „Ty si mi ukázal smer. Ale svetielko som našla ja.“

Piko vážne prikývol. „Dobré oči, Mína.“

Potom jej sadol na prst a spoločne sa vrátili k dvierkam. Malý svet už vyzeral pokojne. Zlatá miska svietila medzi listami ako drobná hviezda v tráve.

Mína vytiahla kľúč z dierky. Dvierka sa zavreli celkom potichu. Cvak.

V tej chvíli vyšla mama z kuchyne s mäkkou dekou prehodenou cez ruku. Usmiala sa na dcéru pri parapete.

„Je čas vyzuť čižmičky,“ povedala.

„Áno, mami,“ odpovedala Mína.

Piko sa schoval za jeden list, no jeho zlaté svetielko jej ešte raz zamávalo spod okraja dvierok.

Hviezdny kľúč už nesvietil. Mína ho však cítila vo svojej dlani, malý a dôležitý. Opatrne si ho schovala do vrecka kardigánu.

Neskôr ležala v posteli, prikrytá až po bradu. Starý kvetináč stál pri okne úplne obyčajne. Len mesiac hladil jeho okraj bledým svetlom.

Mína sa dotkla vrecka, v ktorom čakal strieborný kľúč.

Možno sa raz znovu rozsvieti, pomyslela si.

A potom zavrela oči. V bezpečnej izbe, neďaleko mamy, sa jej snívalo o maličkých dvierkach a svetielkach, ktoré vedeli nájsť cestu domov.