Mína a hviezdny kľúč, časť 2: Dvierka v pni

Večer bol tichý a záhrada voňala po tráve. Mína kráčala popri nízkom plote v páre červených čižiem. Jej žltý svetrík sa jemne hýbal vo večernom vánku.

Vo vrecku jej niečo cinklo.

Mína zastala a usmiala sa. „Hviezdny kľúč,“ zašepkala.

Malý strieborný kľúč mala od svojho prvého čarovného dobrodružstva. Bol maličký, ale na jeho konci žiarila hviezdička. Dnes sa vo vrecku pohol sám od seba.

Nad Míniným plecom zabzučal Piko. Malé krídelká sa mu trblietali ako teplé zlaté lístky.

„Cink-cink,“ povedal veselo. „To poznám.“

Pri záhrade stál starý peň. Bol široký, okrúhly a v jeho kôre rástol mäkký zelený mach. Mína ho už videla veľakrát. Teraz sa však na pni niečo zablyslo.

Piko poletel bližšie a ukázal krídelkami na malé miesto pri koreni.

„Tam?“ spýtala sa Mína.

Na prvý pohľad tam nebolo nič. Dievčatko si preto čuplo. Pozrelo sa pomaly, celkom zblízka. Medzi dvoma pásikmi kôry našlo drobné okrúhle dvierka. Mali kľučku veľkú ako hrášok a zámok v tvare hviezdy.

„Dvierka v pni!“ vydýchla.

Mína vytiahla kľúč. Chvíľu ho držala v dlani. Potom ho opatrne zasunula do hviezdneho zámku.

Cink.

Dvierka sa potichu otvorili.

Za nimi nebola obyčajná tmavá dutina. Čakal tam mäkký zelený svet. Mach sa vlnil v malých záhyboch ako kopčeky perín. Po stenách pňa sa leskli jemné kvapky a vo vzduchu voňalo po daždi.

Medzi machom poblikávali drobné zlaté svetielka.

Jedno svietilo pri kraji. Druhé sa skrývalo pod machovým lístkom. Tretie sa pomaly kotúľalo po mäkkom kopčeku a štvrté iba ospalo žmurkalo.

„Sú ako malé hviezdičky,“ povedala Mína.

Piko pristál na kúsku machu. Hneď sa doň trochu ponoril až po guľaté bruško.

„Mäkké,“ spokojne povedal.

Svetielka však nevyzerali spokojne. Keď jedno z nich zablýskalo, druhé sa odkotúľalo opačným smerom. Potom sa obe zastavili, akoby samy nevedeli, kam ísť.

„Asi sa pomiešali,“ všimla si Mína.

Chcela im pomôcť hneď. Natiahla obe ruky nad mach.

„Ja vás pozbieram,“ povedala. „A dám vás pekne spolu.“

Lenže práve vtedy sa svetielka rozbehli na všetky strany. Jedno sa schovalo do záhybu, druhé sa zakotúľalo za Pikov chrbát a tretie sa maličko zatriaslo.

Mína ruky rýchlo stiahla.

„Och,“ povedala tichšie. „Prepáčte. Ja som vás nechcela popliesť.“

Piko sa pozrel na svetielka. Potom na Mínu.

„Pomaly,“ povedal.

To bolo všetko.

Dievčatko chvíľu mlčalo. Nadýchlo sa nosom a pomaly vydýchlo. V machovej komôrke bolo ticho. Počuť bolo iba jemné píp-píp jedného ospalého svetielka.

Mína si sadla na päty a položila ruky do lona. Tentoraz sa ich nesnažila chytiť.

O chvíľu sa svetielka prestali kotúľať.

Jedno z nich zrazu zažiarilo trochu silnejšie. Jeho zlaté svetlo dopadlo na mäkký záhyb machu naľavo. V tom záhybe sa objavila malá okrúhla priehlbina, presne akurát veľká pre svetielko.

„Aha,“ zašepkala Mína. „Ty sa pozeráš tam.“

Svetielko zablikalo.

Veľmi opatrne k nemu nastavila otvorenú dlaň. Nezatvárala prsty. Len čakala. Zlatá bodka sa jej sama jemne odkotúľala do dlane. Bola teplá ako slnečný lúč na parapete.

Mína ju preniesla k priehlbine v machu.

Keď svetielko položila dnu, mach sa okolo neho mäkko zavrel. Záhyb naľavo zažiaril pokojnou zlatou farbou.

„Jedno doma,“ zašepkal Piko.

Teraz už sa Mína neponáhľala. Pozerala sa na druhé svetielko. To ospalo žmurkalo hlbšie uprostred machu. Pri každom žmurknutí sa tam na chvíľu ligotal malý kruhový otvor v mäkkom machu.

„Ty patríš sem?“ spýtala sa.

Svetielko žmurklo ešte raz. Piko iba prikývol.

Aj toto putovalo do svojho miesta. Potom tretie. To sa najjasnejšie zablyslo pri úzkom machovom mostíku pri stene pňa. Nebolo ľahké ho hneď uvidieť, preto Mína chvíľu čakala. Až keď sa Piko posunul bokom, všimla si, ako sa pod jeho teplým svetlom leskne ďalšia mäkká priehlbinka.

„Už ťa vidím,“ povedala.

Napokon ostalo posledné, maličké svetielko. Schovávalo sa pod machovým lístkom a iba slabo svietilo.

Keď sa veci začnú meniť

Mína sa k nemu naklonila, no ruky nechala pri sebe. „Nemusíš sa báť. Počkáme.“

Piko sa tiež ani nepohol.

Chvíľu sa nedialo nič. Potom sa machový lístok jemne nadvihol. Pod ním sa ukázalo svetielko. Zablyslo raz, dvakrát a jeho svetlo ukázalo na najmenší záhyb celkom pri dvierkach.

„Tam bolo tvoje miestečko celý čas,“ povedala Mína.

Keď ho vložila do machu, celá komôrka sa rozžiarila. Nie oslnivo. Len mäkko a teplo, ako lampička pri posteli. Všetky svetielka teraz pokojne svietili vo svojich vlastných záhyboch.

Mach sa pohol a prikryl ich ako zelená prikrývka.

Piko sa spokojne ponaťahoval. „Dobrú machovú noc,“ povedal.

Mína sa zasmiala. „Dobrú noc, svetielka.“

Potom vyšla z komôrky von. Malé dvierka sa za ňou ticho zavreli a starý peň vyzeral zasa celkom obyčajne. Len v škárke kôry na okamih presvitalo jemné zlato.

Mína vložila hviezdny kľúč späť do vrecka. Cinkol, akoby sa aj on uložil na svoje miesto.

Piko jej pristál na pleci a spolu sa pobrali domov. Nad záhradou už svietili prvé hviezdy. Mína sa na ne pozrela pomaly a pozorne.

Vo vrecku sa strieborný kľúč ticho zahrial. Možno už niekde čakali ďalšie malé dvierka.