Vypočujte si slovenskú audio verziu príbehu

Mína s hviezdnym kľúčom stojí pri starom pni v pokojnej večernej záhrade, vedľa nej žiari Piko a ukazuje na malé dvierka v kôre.

dvierka v pni je nová časť seriálu Mína a hviezdny kľúč, pripravená ako dvojjazyčný detský príbeh v slovenčine aj angličtine.

dvierka v pni: začína sa príbeh

Večer bol tichý a záhrada voňala po tráve. Mína kráčala popri nízkom plote v páre červených čižiem. Jej žltý svetrík sa jemne hýbal vo večernom vánku.

Vo vrecku jej niečo cinklo.

Mína zastala a usmiala sa. „Hviezdny kľúč,“ zašepkala.

Malý strieborný kľúč mala od svojho prvého čarovného dobrodružstva. Bol maličký, ale na jeho konci žiarila hviezdička. Dnes sa vo vrecku pohol sám od seba.

Nad Míniným plecom zabzučal Piko. Malé krídelká sa mu trblietali ako teplé zlaté lístky.

„Cink-cink,“ povedal veselo. „To poznám.“

Pri záhrade stál starý peň. Bol široký, okrúhly a v jeho kôre rástol mäkký zelený mach. Mína ho už videla veľakrát. Teraz sa však na pni niečo zablyslo.

Piko poletel bližšie a ukázal krídelkami na malé miesto pri koreni.

„Tam?“ spýtala sa Mína.

Na prvý pohľad tam nebolo nič. Dievčatko si preto čuplo. Pozrelo sa pomaly, celkom zblízka. Medzi dvoma pásikmi kôry našlo drobné okrúhle dvierka. Mali kľučku veľkú ako hrášok a zámok v tvare hviezdy.

„Dvierka v pni!“ vydýchla.

Mína vytiahla kľúč. Chvíľu ho držala v dlani. Potom ho opatrne zasunula do hviezdneho zámku.

Cink.

Dvierka sa potichu otvorili.

Za nimi nebola obyčajná tmavá dutina. Čakal tam mäkký zelený svet. Mach sa vlnil v malých záhyboch ako kopčeky perín. Po stenách pňa sa leskli jemné kvapky a vo vzduchu voňalo po daždi.

Medzi machom poblikávali drobné zlaté svetielka.

Jedno svietilo pri kraji. Druhé sa skrývalo pod machovým lístkom. Tretie sa pomaly kotúľalo po mäkkom kopčeku a štvrté iba ospalo žmurkalo.

„Sú ako malé hviezdičky,“ povedala Mína.

Piko pristál na kúsku machu. Hneď sa doň trochu ponoril až po guľaté bruško.

„Mäkké,“ spokojne povedal.

Svetielka však nevyzerali spokojne. Keď jedno z nich zablýskalo, druhé sa odkotúľalo opačným smerom. Potom sa obe zastavili, akoby samy nevedeli, kam ísť.

„Asi sa pomiešali,“ všimla si Mína.

Chcela im pomôcť hneď. Natiahla obe ruky nad mach.

„Ja vás pozbieram,“ povedala. „A dám vás pekne spolu.“

Lenže práve vtedy sa svetielka rozbehli na všetky strany. Jedno sa schovalo do záhybu, druhé sa zakotúľalo za Pikov chrbát a tretie sa maličko zatriaslo.

Mína ruky rýchlo stiahla.

„Och,“ povedala tichšie. „Prepáčte. Ja som vás nechcela popliesť.“

Piko sa pozrel na svetielka. Potom na Mínu.

„Pomaly,“ povedal.

To bolo všetko.

Dievčatko chvíľu mlčalo. Nadýchlo sa nosom a pomaly vydýchlo. V machovej komôrke bolo ticho. Počuť bolo iba jemné píp-píp jedného ospalého svetielka.

Mína si sadla na päty a položila ruky do lona. Tentoraz sa ich nesnažila chytiť.

O chvíľu sa svetielka prestali kotúľať.

Jedno z nich zrazu zažiarilo trochu silnejšie. Jeho zlaté svetlo dopadlo na mäkký záhyb machu naľavo. V tom záhybe sa objavila malá okrúhla priehlbina, presne akurát veľká pre svetielko.

„Aha,“ zašepkala Mína. „Ty sa pozeráš tam.“

Svetielko zablikalo.

Veľmi opatrne k nemu nastavila otvorenú dlaň. Nezatvárala prsty. Len čakala. Zlatá bodka sa jej sama jemne odkotúľala do dlane. Bola teplá ako slnečný lúč na parapete.

Mína ju preniesla k priehlbine v machu.

Keď svetielko položila dnu, mach sa okolo neho mäkko zavrel. Záhyb naľavo zažiaril pokojnou zlatou farbou.

„Jedno doma,“ zašepkal Piko.

Teraz už Mína neponáhľala. Pozerala sa na druhé svetielko. To ospalo žmurkalo hlbšie uprostred machu. Pri každom žmurknutí sa tam na chvíľu ligotal malý kruhový otvor v mäkkom machu.

„Ty patríš sem?“ spýtala sa.

Svetielko žmurklo ešte raz. Piko iba prikývol.

Aj toto putovalo do svojho miesta. Potom tretie. To sa najjasnejšie zablyslo pri úzkom machovom mostíku pri stene pňa. Nebolo ľahké ho hneď uvidieť, preto Mína chvíľu čakala. Až keď sa Piko posunul bokom, všimla si, ako sa pod jeho teplým svetlom leskne ďalšia mäkká priehlbinka.

„Už ťa vidím,“ povedala.

Napokon ostalo posledné, maličké svetielko. Schovávalo sa pod machovým lístkom a iba slabo svietilo.

Keď sa veci začnú meniť

Mína sa k nemu naklonila, no ruky nechala pri sebe. „Nemusíš sa báť. Počkáme.“

Piko sa tiež ani nepohol.

Chvíľu sa nedialo nič. Potom sa machový lístok jemne nadvihol. Pod ním sa ukázalo svetielko. Zablyslo raz, dvakrát a jeho svetlo ukázalo na najmenší záhyb celkom pri dvierkach.

„Tam bolo tvoje miestečko celý čas,“ povedala Mína.

Keď ho vložila do machu, celá komôrka sa rozžiarila. Nie oslnivo. Len mäkko a teplo, ako lampička pri posteli. Všetky svetielka teraz pokojne svietili vo svojich vlastných záhyboch.

Mach sa pohol a prikryl ich ako zelená prikrývka.

Piko sa spokojne ponaťahoval. „Dobrú machovú noc,“ povedal.

Mína sa zasmiala. „Dobrú noc, svetielka.“

Potom vyšla z komôrky von. Malé dvierka sa za ňou ticho zavreli a starý peň vyzeral zasa celkom obyčajne. Len v škárke kôry na okamih presvitalo jemné zlato.

Mína vložila hviezdny kľúč späť do vrecka. Cinkol, akoby sa aj on uložil na svoje miesto.

Piko jej pristál na pleci a spolu sa pobrali domov. Nad záhradou už svietili prvé hviezdy. Mína sa na ne pozrela pomaly a pozorne.

Vo vrecku sa strieborný kľúč ticho zahrial. Možno už niekde čakali ďalšie malé dvierka.

Pokračovanie nabudúce…

Nabudúce: Objaví sa nové tajomstvo

Mina and the Star Key, part 2: The Door in the Tree Stump

The Story Begins

The evening was quiet, and the garden smelled of grass. Mina walked along the low fence in her red boots. Her yellow cardigan moved softly in the evening breeze.

Something in her pocket made a tiny jingle.

Mina stopped and smiled. “Star key,” she whispered.

She had the little silver key since her first magic adventure. It was very small, but a tiny star shone at the end. Today it had moved on its own in her pocket.

Piko buzzed above Mina’s shoulder. His little wings sparkled like warm golden leaves.

“Jingle-jingle,” he said happily. “I know that.”

Near the garden stood an old stump. It was wide and round, and soft green moss grew in its bark. Mina had seen it many times. But now, something flashed on the stump.

Piko flew closer and pointed with his wings to a small place near the root.

“There?” Mina asked.

At first, there was nothing there. So the girl crouched down. She looked slowly, very close. Between two полоски? no. She found tiny round doors between two strips of bark. They had a handle as small as a pea and a lock in the shape of a star.

“Doors in the stump!” she gasped.

Mina took out the key. For a moment, she held it in her hand. Then she carefully put it into the star lock.

Jingle.

The doors opened softly.

Behind them was not a normal dark hollow. There was a soft green world. The moss rippled in little folds like small hills of blankets. Tiny drops shone on the stump walls, and the air smelled like rain.

Small golden lights flickered among the moss.

One glowed near the edge. Another hid under a moss leaf. A third rolled slowly over a soft little hill, and a fourth only blinked sleepily.

“They are like little stars,” Mina said.

Piko landed on a piece of moss. Right away, he sank into it a little, almost up to his round belly.

“Soft,” he said, pleased.

But the lights did not look pleased. When one light flashed, another rolled the other way. Then both stopped, as if they did not know where to go.

“I think they got mixed up,” Mina noticed.

She wanted to help right away. She stretched both hands over the moss.

“I will pick you up,” she said. “And put you nicely together.”

But just then, the lights ran in all directions. One hid in a fold, another rolled behind Piko, and a third shook a little.

Mina quickly pulled her hands back.

“Oh,” she said more softly. “Sorry. I did not want to mix you up.”

Piko looked at the lights. Then at Mina.

“Slowly,” he said.

That was all.

The girl was quiet for a moment. She breathed in through her nose and breathed out slowly. In the moss room, everything was calm. Only one sleepy light made a tiny pip-pip sound.

Mina sat on her heels and put her hands in her lap. This time she did not try to catch them.

After a while, the lights stopped rolling.

One light suddenly shone a little brighter. Its golden glow fell on a soft fold of moss on the left. In that fold, a small round hollow appeared, just the right size for the light.

“Aha,” Mina whispered. “You are looking there.”

The light blinked.

Very carefully, she held out her open hand. She did not close her fingers. She only waited. The golden dot rolled gently into her palm by itself. It was warm like a sunbeam on a windowsill.

Mina carried it to the hollow in the moss.

When Things Start to Change

When she placed the light inside, the moss closed softly around it. The fold on the left shone with a calm golden glow.

“One home,” Piko whispered.

Now Mina did not hurry. She looked at the second light. It blinked sleepily deeper in the middle of the moss. Each time it blinked, a little round opening glimmered there for a moment.

“Do you belong here?” she asked.

The light blinked once more. Piko only nodded.

This one went to its own place too. Then the third light. It shone most brightly near a narrow moss bridge by the wall of the stump. It was not easy to see at once, so Mina waited a little. Only when Piko moved aside did she notice another soft hollow shining under his warm light.

“I can see you now,” she said.

At last, only the last tiny light remained. It hid under a moss leaf and glowed very weakly.

Mina leaned toward it, but she kept her hands by her sides. “You do not have to be afraid. We will wait.”

Piko did not move either.

For a little while, nothing happened. Then the moss leaf lifted gently. Under it, the light appeared. It flashed once, then twice, and its glow pointed to the smallest fold, right by the doors.

“That was your little place all along,” Mina said.

When she put it into the moss, the whole room filled with light. Not bright light. Just soft and warm, like a bedside lamp. All the lights now glowed calmly in their own folds.

The moss moved and covered them like a green blanket.

Piko stretched happily. “Good moss night,” he said.

Mina laughed. “Good night, little lights.”

Then she went out of the room. The small doors closed softly behind her, and the old stump looked ordinary again. Only in one crack of bark, a gentle gold glow showed for a moment.

Mina put the star key back into her pocket. It gave a tiny jingle, as if it too was going to its own place.

Piko landed on her shoulder, and together they went home. Above the garden, the first stars were already shining. Mina looked at them slowly and carefully.

In her pocket, the silver key grew quietly warm. Maybe somewhere else, more little doors were waiting.

To be continued…

Next time: A new mystery appears