Chodba bez čísla, časť 9: Posledné okno

Na chodbe na treťom poschodí bolo nezvyčajne ticho. Z výťahovej šachty občas prišlo slabé kovové cinknutie a niekde za stenou kvapkal kohútik. Nora stála pri omietke, na ktorej pred týždňom našli kriedový pokyn. V jednej ruke držala malý papierový notes, v druhej ceruzku.

„Podľa mapy bolo zaniknuté krídlo presne týmto smerom,“ povedala a ukázala na stenu oproti schodom. „Nie za výťahom. Za touto stenou.“

Filip si vytiahol baterku spod mikiny. „Ale za touto stenou je dnes byt pani Kováčovej. A jej kuchyňa. Ak by tu bývalo celé krídlo domu, mala by sporák v minulosti.“

Ben sa neusmial. Pozeral na sivú omietku, kde sa vlnili staré praskliny. „Pani Richterová povedala, že po prestavbe veľa vecí len prekryli. Nie všetko museli zbúrať.“

Práve vtedy svetlo nad nimi zablikalo.

Všetci traja stuhli.

Žiarovka raz zasvietila, potom druhýkrát. Následne celá chodba zhasla. Tma trvala iba pár sekúnd, ale Nora ich poznala až príliš dobre. Boli to tie isté sekundy, po ktorých sa objavovala chodba bez čísla.

„Spolu,“ zašepkala.

Filip nahmatal jej rukáv, Ben sa dotkol jej batoha a v tmavom priestore sa ozvalo známe, tiché šuchnutie. Akoby sa niekde za stenami presunul ťažký záves.

Svetlá znovu naskočili.

Obyčajná chodba však zmizla.

Namiesto nej pred nimi ležal úzky priestor s vyblednutými zelenými stenami, nízkym stropom a starými dverami bez čísel. Žltkasté žiarovky svietili slabo, akoby si neboli isté, či majú svietiť vôbec. Na konci sa črtala stena, ktorú Nora poznala z ich predchádzajúcich návštev.

Lenže teraz na nej nebola holá omietka.

Bolo tam okno.

Malo vysoký drevený rám natretý tmavou hnedou farbou. Lak bol na niektorých miestach popraskaný a v rohoch sa držal prach. Za sklom sa pohybovalo bledé denné svetlo, hoci vonku za oknami domu už klesal večer.

Nora otvorila notes na čistej strane. Ruka sa jej trochu triasla, preto písala pomalšie než zvyčajne. „Stena oproti tretím dverám. Okno asi meter a dvanásť od podlahy po parapet. Šírka… možno osemdesiat centimetrov.“

„Nechaj mi miesto na opravy,“ povedal Filip, no jeho vtip znel napäto. Pristúpil k rámu a zasvietil naň baterkou. Kužeľ svetla po ňom prešiel, ale na skle sa neobjavil taký odraz, aký čakal.

Ben zostal o krok ďalej. „To okno tu predtým nebolo, však?“

„Nebolo,“ odpovedala Nora hneď. „A z vonkajšieho dvora sem žiadne okno nevedie. Kontrolovali sme to, keď sme našli mapu.“

Filip sa sklonil k spodnej časti rámu. „Možno je to panel. Starý servisný otvor. Alebo zrkadlo, ktoré berie obraz z iného miesta.“

„Zrkadlo nemá ukazovať dvor, ktorý neexistuje,“ povedal Ben ticho.

Ben sa nakoniec odhodlal pristúpiť bližšie. Za sklom bol naozaj dvor. Lenže nie ten, ktorý poznali. Dnes tam rástli dva mladé javory, stáli farebné kontajnery a pri plote bola lavička s odlúpnutou modrou farbou. Za oknom však ležal menší, prázdnejší dvor s nerovnými sivými dlaždicami. Plot bol z tmavého dreva. Pri ňom stál okrúhly záhradný stôl so železnými nohami.

„Ten stôl,“ povedal Ben. „Videli sme ho na fotografii u pani Richterovej. Na tej, kde mala ako malá veľkú mašľu vo vlasoch.“

Nora si rýchlo dopísala ďalšie poznámky. Potom vytiahla z vrecka preloženú kópiu mapy zaniknutého krídla. Papier mal ohnuté rohy a jednu škvrnu od čaju, no čiary boli stále čitateľné.

„Pozrite.“ Priložila mapu ku stene vedľa okna. „Tu je starý priechod z chodby do dvora. A tu je okno. Presne na tej istej strane.“

Filip prešiel prstom po mape, potom po ráme. „To by znamenalo, že táto chodba nebola pridaná neskôr. Patrila k tomu krídlu. Bola tam skôr, než ho zamurovali.“

„Takže nie je len zvláštny sen domu?“ Benovi sa uľavilo, ale iba trochu.

„Domy nesnívajú,“ odvetil Filip automaticky. Potom sa zamračil. „Teda, aspoň by nemali.“

Skúsil poklepať hánkami po stene vedľa parapetu. Omietka odpovedala dutým zvukom. O kus nižšie sa ozval iný, plnší tón. Chlapec vytiahol z vrecka malý skrutkovač, ktorý si nosil na kľúčenke, a opatrne prešiel jeho koncom po úzkej škáre pri dreve.

Keď sa veci začnú meniť

„Sú tu kovové úchyty,“ povedal. „Veľmi staré. Ako pri zasúvacích paneloch alebo mechanizme na vetranie.“

„Neskúšaj to otvárať,“ upozornila ho Nora.

„Ani nechcem. Zatiaľ.“

Spoza skla sa zrazu ozvalo klopnutie.

Všetci traja sa odtiahli.

Na dvore nikto nestál. Vietor sa nehýbal, plachta na šnúre visela nehybne a listy nízkeho kríka ani nezašuchotali. Napriek tomu sa o chvíľu ozvalo druhé klopnutie. Krátke. Presné.

Ben si prekrížil ruky na hrudi. „To nebolo z chodby.“

„Možno v potrubí niečo pracuje,“ navrhol Filip, ale sám sa nepresvedčil. Svetlo baterky sa mu jemne chvelo v ruke.

Nora sa nadýchla. „Ustúpime k dverám. Len na chvíľu. Potom sa vrátime a zistíme, či sa obraz zmenil. Žiadne rozdeľovanie.“

Nikto nenamietal.

Postavili sa pri najbližších dverách bez čísla. Nora sledovala okno spoza Filipovho ramena. Medzitým sa na skle objavil bledý odraz chodby, potom sa stratil. Minúta sa vliekla pomaly. Zo stropu zazvonilo drobné cinknutie, akoby sa v starej lampe pohla pružina.

„Teraz,“ rozhodla.

Vrátili sa k oknu naraz.

Dvor sa zmenil.

Na šnúrach sa sušili veľké biele plachty. Pohybovali sa vo vetre a na chvíľu zakryli celý výhľad. Keď sa znovu odsunuli, po dlaždiciach bežali dve malé deti v krátkych nohaviciach a košeliach. Jedno nieslo plechové vedierko. Pri plote stála žena v tmavých šatách a držala v rukách zrolovaný papier.

„To je minulosť,“ vydýchol Ben.

Filip dlho nič nepovedal. Baterkou už nemieril na rám, ale na vlastnú dlaň, akoby potreboval vidieť niečo obyčajné. „Starý film? Premietanie? Lenže odkiaľ? A prečo presne z toho uhla?“

Nora ukázala na rohy dvora. „Nie je to film. Pozri na tie miesta. Dvor sedí s mapou. Tam, kde je dnes plot, bývala stena krídla. A okno muselo byť práve tu.“

Za sklom prešli ďalší ľudia. Dvaja muži niesli drevenú debnu. Zastali pri nízkych dverách v zadnom rohu dvora, ktoré v súčasnosti neexistovali. Jeden z nich vytiahol z vrecka zväzok kľúčov.

„Archívny bod,“ zamrmlal Filip. „Alebo sklad. Na mape je pri prechode malá značka. Myslel som, že je to komín.“

Obraz sa na okamih roztrhol do sivých pásov. Nora si stihla všimnúť len to, že muž s kľúčmi otvoril dvere a druhý sa nervózne obzrel smerom k oknu.

Nie k oknu na dvore.

K tomuto oknu.

Jeho tvár bola príliš vzdialená, aby rozoznali črty. Napriek tomu sa Nora zachvela. Muž nehľadel náhodne hore. Díval sa presne na miesto, kde stáli oni.

„Vidí nás?“ spýtal sa Ben.

„Nemôže,“ povedal Filip rýchlo. „Ak je to záznam, nevidí nás. Ak je to… niečo iné, tak…“

„Tak nás možno vidí,“ dokončila Nora.

Nikto sa nepohol. Všetko v chodbe zrazu znelo hlasnejšie: bzučanie žiarovky, ich dýchanie, šúchanie Benovej bundy. Potom plachty znovu preleteli cez obraz a muž zmizol.

Keď sa látka odsunula, dvor ukazoval inú chvíľu.

Pri malom bočnom okne v zaniknutom krídle stála dievčina. Bola asi o trochu staršia než Nora. Mala tmavé vlasy zopnuté sponou a svetlý sveter s vyhrnutými rukávmi. Jednou rukou sa držala parapetu. Druhou si pri hrudi zvierala niečo malé a lesklé.

Ben sa naklonil tak blízko, až sa nosom skoro dotkol skla. „Klára.“

„Si si istý?“ zašepkala Nora.

„Pani Richterová mi raz ukázala jej fotku. Mala tú istú sponu. A stále sa pozerala takto… akoby počúvala viac, než chcela povedať.“

Dievčina za sklom sa nepozerala na deti. Sledovala dvor a mužov pri nízkych dverách. Keď jeden z nich otvoril debnu, Klára zdvihla lesklý predmet. V slabom svetle zablysol kovový krúžok, možno prívesok alebo malý kľúč.

Potom sa pri nej objavila vyššia postava. Dospelý muž v svetlej košeli. Položil jej ruku na plece, nie hrubo, ale tak, aby pochopila, že má odísť od okna.

Klára sa neotočila hneď. Najprv rýchlo niečo načrtla prstom na zaprášený parapet. Jediný znak.

Dôležitý okamih

Nora ho nevidela celý. Plachta sa znovu pohla a zakryla okno v minulosti.

„Zapísala niečo,“ povedala.

„Možno len písmeno,“ namietol Filip, no už si vyťahoval ceruzku. „Ak to bolo písmeno, môže označovať miestnosť. Ak číslo, možno schránku, ventil alebo časť mechanizmu.“

„Ten muž pri nej vedel, čo Klára sleduje,“ povedal Ben. Hlas sa mu chvel, no neustúpil. „A tí na dvore tiež vedeli, že sa nemajú pozerať hore. Preto sa ten s kľúčmi obzrel sem.“

Obraz začal slabnúť. Farby sa vytrácali z plachiet, deti na dvore sa menili na nejasné tiene a starý stôl sa na okamih prekrýval so súčasnou lavičkou. Svetlo v chodbe zamrkalo.

„Máme málo času,“ povedala Nora. „Filip, výška parapetu. Ben, sleduj Kláru. Ja beriem znak.“

Pustili sa do práce bez ďalších otázok.

Filip priložil skrutkovač k stene a palcom označil miesto pod rámom. „Parapet: meter a dvanásť. Ľavý roh: tridsať centimetrov od praskliny v omietke.“

Ben stál pri skle so zaťatými prstami. „Stále drží ten krúžok. Nie, počkaj… je na ňom niečo zavesené. Malý štítok.“

Nora hľadela na zaprášený parapet v minulosti. Klárin prst sa pohol ešte raz. Práve vtedy sa na dreve objavil znak jasnejšie, akoby ho na chvíľu osvetlilo slnko.

Nebolo to písmeno.

Bola to malá kresba dverí a vedľa nej číslo 7 v krúžku.

Nora ho načmárala do notesu tak rýchlo, až ceruzka prerazila papier. Pod znak dopísala: „Klára. Parapet. Dvere? Sedem?“

V tom okamihu sa z druhej strany skla ozvalo posledné klopnutie.

Nie dve krátke rany ako predtým.

Jedna jediná.

A po nej sa Klára za oknom otočila.

Jej tvár nebola strašidelná. Vyzerala sústredene, trochu smutne a veľmi unavene. Pozrela priamo na Noru, akoby vedela, že sa po desaťročiach niekto konečne díva späť.

Potom všetko zmizlo.

Sklo potemnelo. Drevený rám sa rozpadol na sivý obrys. O chvíľu pred nimi zostala len stará omietka s prasklinou, ktorú už poznali. Žiarovky nad hlavami svietili normálne. Z chodby bez čísla sa znovu stala obyčajná chodba na treťom poschodí.

Nikto neprehovoril, kým Filip nepoložil dlaň na stenu. Bola chladná, ale pevná.

„Žiadny panel,“ povedal napokon. „Žiadne zrkadlo. A určite žiadna projekcia, ktorú by niekto náhodou pustil cez stenu.“

Nora zatvorila notes a pevne ho stisla. „Okno ukazovalo miesto, ktoré tu kedysi bolo. Presne tam, kde je na mape priechod.“

Ben sa zadíval na prázdne miesto, kde pred chvíľou stála Klára. „A ona sledovala, čo vynášali z tej miestnosti. Možno chcela, aby to niekto našiel. Preto ten znak.“

Filip rozložil kópiu mapy na parapete pri schodoch. Prstom našiel čiaru vedúcu od dvora do bývalého krídla. Vedľa nej bola drobná značka, ktorú doteraz považovali za obyčajnú chybu v kresbe.

Teraz vyzerala ako dvere.

„Sedem v krúžku nemusí byť číslo bytu,“ povedal. „Môže to znamenať siedmy bod na starom pláne. Alebo siedme dvere. Tie posledné dvere, čo sme ešte neotvorili.“

„Najprv mapu porovnáme so všetkými poznámkami,“ rozhodla Nora. „A potom sa spýtame pani Richterovej na Kláru. Nie priamo na chodbu. Najprv na toho muža pri okne.“

Ben prikývol. „Možno bude mlčať. Ale keď budeme vedieť, na čo sa pýtať, nepovie len: ‚To bolo dávno.‘“

Od schodov sa ozval zvuk krokov. Tentoraz celkom obyčajných, od niekoho, kto šiel domov s nákupnou taškou. Trojica rýchlo zložila mapu a vykročila dolu.

Nora sa ešte raz obzrela.

Na prázdnej stene nebolo žiadne okno. Len stará prasklina v omietke, tenká ako ceruzková čiara. Na jej konci však svetlo z chodby na okamih vytvorilo malý oblúk.

Takmer presne okolo neviditeľnej sedmičky.