Zvieratká z Malej lúky, 3. časť: Domček pre chrobáčika

Na Malej lúke bolo ráno mäkké a voňalo po tráve. Ježko Bobo kráčal pomaly popri modrých zvončekoch. Na pichliačoch niesol žltý list, ktorý mu cestou pristál na chrbte.

„Kam asi letíš?“ spýtal sa listu a usmial sa.

Práve vtedy medzi steblami trávy niečo maličké zašuchotalo. Bobo sa zastavil. Veľmi opatrne sklonil ňufáčik k zemi.

Pri tráve sedel malý hnedý chrobáčik. Mal lesklý chrbátik, tenké nožičky a drobné krídelká. Fúúú… jemný vietor sa prekotúľal cez lúku. Chrobáčik sa prikrčil a skúšal sa schovať za steblo. Lenže steblo sa kývalo spolu s vetrom.

„Aha,“ zašepkal Bobo. „Ty hľadáš pokojné miesto.“

Chrobáčik sa nepohol. Len sa ešte trošku posunul k zemi, akoby si chcel schovať nožičky pod suché steblo.

Vietor nebol silný ani strašidelný. Hladil kvietky a čechral Bobovi malý modrý šál. Pre chrobáčika však bolo otvorené miesto príliš veterné.

„Počkám tu s tebou,“ povedal ježko. Potom sa obzrel po lúke a zavolal: „Líza! Timo! Uma! Poďte sem, prosím!“

O chvíľu priskákala Veverička Líza z nízkeho konára. Za ňou cupital Zajačik Timo, ktorý si práve rovnal dva lístky na malej cestičke. Sovička Uma ticho priletela a sadla si na starú vetvu pri kríku.

„Čo si našiel, Bobo?“ spýtala sa Líza a zvedavo naklonila hlavu.

Ježko ukázal ňufáčikom k tráve. „Malého suseda. Vietor mu fúka na nožičky a nemá sa kam schovať.“

Timo si sadol vedľa Boba, ale nie príliš blízko. „Je naozaj maličký,“ povedal potichu. „Musíme dávať pozor, kam kladieme labky.“

Uma žmurkla spoza drobných okuliarov. „Pod týmto kríkom býva tichšie,“ povedala. „Na zemi sú spadnuté vetvičky, listy aj mäkký mach. Z nich by mohol mať malý úkryt.“

Líze zažiarili oči. „Postavíme mu domček!“

„Len nič netrhajme,“ pripomenul Timo. „Minule sme už videli, že veci, ktoré patria do prírody, majú zostať tam, kde pomáhajú.“

„Presne tak,“ prikývla Uma. „Vezmeme iba to, čo už leží na zemi. A necháme dosť lístia aj pre ďalších malých susedov.“

Bobo sa usmial. To bol dobrý plán. Chrobáčik zatiaľ čakal pri steble a jeho krídelká sa už nekývali tak rýchlo, lebo ho ježko svojím okrúhlym telom trochu chránil pred vetrom.

Najprv sa všetci vybrali ku kríku. Pod jeho vetvami bol chladivý tieň. Na zemi ležali hnedé listy, tenké vetvičky a pri kamienku rástol kúsok mäkkého machu, ktorý sa už sám uvoľnil.

„Tento mach je ako malý zelený vankúšik,“ povedal Bobo. Opatrne ho nabral na pichliače.

Medzitým Líza poskakovala okolo koreňov. Jedna vetvička bola príliš dlhá. Druhá bola príliš tenká a hneď sa prehla.

„Hm,“ zamrmlala veverička. „Domček nechce mať hocijakú strechu.“

Napokon našla krátku pevnú vetvičku, ktorá ležala pri kôre kríka. Zdvihla ju oboma labkami a hrdo ju priniesla. „Táto bude akurát!“

Timo sa pustil do upratovania. Najprv chcel odhrnúť všetko lístie, aby bolo pod kríkom úplne čisto. Potom si však spomenul na Umino slovo: dosť lístia aj pre iných.

Zajačik sa zastavil. „Necháme mäkkú hromádku tu,“ povedal. „A len tieto veľké mokré listy posuniem bokom. Pod nimi by sa domček mohol šmýkať.“

„To je šikovné,“ pochválila ho Uma.

Sovička ukázala krídelkom na miesto medzi koreňom a nízkym kamienkom. „Tu vietor len ticho obíde krík. A vedľa je malá cestička. Chrobáčik bude môcť vyjsť von, keď bude chcieť.“

Zvieratká sa pustili do práce. Bobo položil mach na zem. Timo okolo neho naukladal dva suché listy. Líza pridržala vetvičku, aby sa neprevrátila.

Lenže práve keď mala vetvička tvoriť strechu, skĺzla z listov a padla vedľa.

„Jaj!“ vyhŕkla Líza. „Strecha utiekla.“

Bobo sa nezasmial nahlas, aby nevyplašil chrobáčika. Iba sa ticho zachichotal. „Možno potrebuje dve malé opory.“

Timo našiel dve krátke paličky, ktoré už ležali pri koreni. Uma mu ukázala, kam ich zasunúť. Tentoraz vetvička držala pevne. Nad machom vznikol nízky oblúčik, pod ktorým bolo sucho, mäkko a pokojne.

Keď sa veci začnú meniť

„Hotovo?“ zašepkal Bobo.

„Hotovo,“ povedali kamaráti tak potichu, až to znelo ako šumenie lístia.

Potom sa všetci vrátili po chrobáčika. Ježko kráčal veľmi pomaly, aby ho nevyľakal. Malý hnedý sused sa pohol za Bobovým tieňom a po troške, po troške putoval cez trávu až pod krík.

Pri domčeku sa zastavil. Dotkol sa nožičkou machu. Potom vošiel dnu.

Fúúú… vietor znovu prešiel cez lúku. Tentoraz sa listová strecha iba jemne pohla. Vnútri bolo ticho.

Chrobáčik vystrčil malé tykadlá, akoby sa pozeral, či sú kamaráti ešte nablízku. Bobo, Líza, Timo aj Uma sa naňho usmiali. Nikto však nehovoril. Chvíľu len stáli pri kríku a dopriali mu pokoj.

Neskôr Líza zbadala v lístí tenkú pavučinku, na ktorej sa leskla kvapka rosy. Timo si všimol maličkú chodbičku medzi suchými listami. Pri koreni sa zrazu čosi nepatrne pohlo.

„Pod kríkom je veľa malých domov,“ zašepkal.

Uma prikývla. „Áno. Niektoré ani nevidíme hneď. Preto sa pozeráme pomaly a chodíme opatrne.“

„Nabudúce budeme len sedieť a pozorovať,“ navrhol Bobo. „Možno objavíme ďalšie stopy.“

Líza si sadla na nízky konár, Timo vedľa nej a Bobo sa schúlil do trávy. Pod kríkom zostal malý domček z machu, listov a vetvičiek. V jeho tichu sa bezpečne ukrýval chrobáčik.

Dnes Malej lúke pomohol tichý domček z vetvičiek, listov a machu.