Zvieratká z Malej lúky, časť 12: Slávnosť na Malej lúke

Ráno bolo na Malej lúke mäkké a zlaté. Pri potôčiku sa leskli malé kamienky a tráva mala na končekoch kvapky rosy.

Ježko Bobo kráčal pomaly popri vode. Na pichliačoch si niesol jeden žltý list, hoci ho už nebolo kam odniesť. Bol to jeho obľúbený zvyk.

„Pozrite!“ zavolala Veverička Líza z nízkeho konára. „Kvietky stoja tak rovno, akoby si obliekli sviatočné šaty!“

Zajačik Timo si uhladil malú vestu a obzrel cestičku. Bola čistá, no pri jej kraji zostal mäkký listový koberec. Timo sa usmial. Už vedel, že aj listy majú na lúke svoje miesto.

Sovička Uma sedela na starej vetve a ticho počúvala. Potôčik nešumel nahlas. Len jemne šepkal medzi okrúhlymi kamienkami.

„Malá lúka dnes vyzerá nejako… sviatočne,“ povedal Bobo.

„Tak spravme slávnosť!“ Líza skočila na druhý konár. „Malú. Tichú. A s orieškami!“

„S jedným orieškom pre každého,“ doplnil Timo opatrne.

Uma prikývla. „To znie pekne. Najprv však zistime, za čo chceme lúke poďakovať.“

Kamaráti sa presunuli k veľkému kameňu na okraji lúky. Líza položila pred seba lesklý lieskovec.

„Ja chcem osláviť, že som sa delila,“ povedala. „Pamätáte? Keď som našla veľa orieškov, neschovala som si všetky.“

Bobo si položil labku na pichliače. „A ja chcem osláviť listy. Nosil som ich tam, kde ich potrebovali malé chrobáčiky.“

„Ja chcem osláviť čistý potôčik,“ povedal Timo. „A cestičky. A papierik v košíku. A kamienky, ktoré sme vrátili k vode.“

„Tichý kútik pre hniezdo,“ ozvala sa Uma. „Aj ten bol dôležitý.“

O chvíľu už hovorili všetci naraz.

„Oriešky!“

„Listy!“

„Potôčik!“

„Hniezdo!“

Líza sa zastavila s otvorenými očami. „Ale čo oslávime ako prvé?“

Bobo sa zamračil tak silno, ako sa len milý ježko dokáže zamračiť. „Možno sú listy najdôležitejšie.“

„Možno oriešky,“ povedala Líza.

Timo sa pozrel na svoju čistú cestičku. „Ale bez poriadku by sa nám zle chodilo.“

Na chvíľu bolo pri kameni ticho. V tráve zašuchotal malý chrobáčik a nad kvietkom zabzučala včielka.

Práve vtedy Uma roztiahla mäkké krídla. „Skúste sa pozrieť okolo seba, nielen na jednu vec.“

Zvieratká sa rozhliadli.

Pri potôčiku rástli svieže steblá trávy. Pod stromom stál domček z vetvičiek, ktorý chránil drobných obyvateľov lúky. Na slnečnom mieste kvitli kvietky pre včielky. Pri cestičke sa zelenal malý ker a dával príjemný tieň.

„Papierik v košíku,“ začala Uma pokojne.

„Kvapka vody pre smädný kvietok,“ pridal Bobo.

„Semienka v zemi,“ povedala Líza.

„A listy, ktoré sme nenechali všetky zmiznúť,“ doplnil Timo.

Sovička sa usmiala. „Každá pomoc bola maličká. Spolu však urobili lúku takúto.“

Líza pomaly položila oriešok späť do svojho vrecka. „Tak nevyberieme prvú vec?“

„Nevyberieme,“ povedal Bobo a hneď sa mu uľavilo.

„Oslávime všetky,“ povedal Timo.

Medzitým slnko vystúpilo vyššie. Kamaráti našli malú čistinku uprostred lúky a začali chystať slávnosť. Bobo nosil na pichliačoch okrúhle listy. Líza vybrala zopár opadaných kvietkov spod kríka, aby netrhala tie, ktoré ešte rástli. Timo ukladal všetko do pekného kruhu, no tentoraz nechal medzi listami malé medzierky pre mravčeky.

Uma zhora radila len málo. „Tu môže zostať tráva. A tam nech je cestička voľná.“

Napokon vznikol na čistinke malý kruh z listov a kvietkov. Nebol veľký. Bol však presne taký veľký, aby sa okolo neho zmestili štyria kamaráti.

Bobo do stredu položil žltý list.

Líza pridala jeden oriešok. „Pre druhých,“ povedala potichu.

Timo položil hladký kamienok, ktorý našiel pri potôčiku. „Za čisté miesto,“ zašepkal.

Uma priniesla drobnú vetvičku. „Za pokojný domov.“

Potom stáli vedľa seba a chvíľu nič nehovorili. Vo vzduchu voňala teplá tráva, kvietky a kúsok vlhkej zeme pri vode.

„Ďakujeme, lúka,“ povedala Líza.

„Za mäkkú trávu,“ dodal Bobo.

„Za cestičky a potôčik,“ povedal Timo.

„Za všetkých, ktorí tu bývajú,“ uzavrela Uma.

Zrazu sa z rozkvitnutej časti lúky ozvalo jemné bzučanie. Pri fialovom kvietku pristála včielka, potom druhá a ešte jedna malá. Kvietky sa v ľahkom vánku naklonili sem a tam.

Keď sa veci začnú meniť

Bobo zdvihol noštek. „Cítite tú vôňu?“

„Áno,“ povedala Líza. Chvost sa jej spokojne zavlnil. „Akoby nám lúka odpovedala.“

Timo sa usmial. „Nie slovami.“

„Lúka má svoje vlastné spôsoby,“ povedala Uma.

A tak ešte chvíľu sedeli pri slávnostnom kruhu. Bobo rozprával o listoch, ktoré sa mu zachytili na pichliačoch. Líza sa smiala, ako sa raz tak ponáhľala s orieškom, až ho musela hľadať pod machom. Timo pripomenul, že poriadok neznamená pozbierať každý list a každú vetvičku. Uma ich všetkých počúvala a oči sa jej spokojne leskli.

Keď sa večerné svetlo dotklo trávy, kamaráti sa pomaly pobrali domov. Ešte raz sa obzreli za kruhom z listov, kvietkov, orieška, kamienka a vetvičky.

Malá lúka šumela, voňala a ticho bzučala ďalej. Kto vie, čo nové sa na nej objaví, keď sa o ňu budú kamaráti starať aj zajtra?

Dnes Malej lúke pomohli všetci kamaráti. A lúka sa im poďakovala vôňou, bzukotom a tichým úsmevom kvetov.