Zvieratká z Malej lúky, časť 8: Listový koberec

Na Malej lúke bolo jesenné ráno. Medzi steblami trávy ležali žlté, hnedé aj červené listy. Vietor ich pomaly prinášal zo stromov a ukladal na zem.

Najviac listov bolo na malej cestičke, ktorá viedla popri kríkoch až k starému stromu. Cestičku už skoro nebolo vidieť.

Zajačik Timo sa pri nej zastavil. Jeho mäkké labky sa ponorili do listov až po členky.

„Jaj,“ povedal a upravil si malú vestu. „Táto cestička je celá zakrytá. Mali by sme ju pekne vyčistiť.“

Veverička Líza preskočila z nízkeho konára rovno do listov. Listy sa rozleteli na všetky strany.

„Mne sa páčia!“ zasmiala sa. „Šuštia ako malé papieriky.“

Ježko Bobo sa pomaly kotúľal popri cestičke. Jeden veľký javorový list mu pristál na pichliačoch ako klobúk.

„Je ich naozaj veľa,“ povedal Bobo. „Možno ich môžem ponosiť na chrbte.“

Zhora sa ozvalo tiché hú-hú. Na starej vetve sedela sovička Uma s maličkými okuliarmi na zobáčiku. Pozerala sa na lúku, na listy aj na Tima, ktorý už priniesol malú metličku.

„Najprv sa dobre poobzerajme,“ navrhla pokojne.

Timo prikývol, ale metličku držal pevne. Mal rád čisté cestičky. Keď bola cestička rovná a voľná, každý vedel, kadiaľ má ísť.

Líza sa práve hrabala pri koreni stromu. Zrazu prestala poskakovať.

„Počujete to?“ zašepkala.

Všetci stíchli.

Spod suchej kôpky listov sa ozvalo jemné: šuš-šuš.

Bobo opatrne naklonil hlavu. „Možno je to vietor?“

„Vietor teraz fúka hore v konároch,“ povedala Uma. „Toto šuští celkom nízko.“

Veverička veľmi jemne nadvihla jeden list. Pod ním sa pohol maličký hnedý chrobáčik. Vedľa neho boli ešte dva drobné chrobáčiky, schúlené pri tenkej suchej vetvičke.

„Aha!“ vydýchla Líza. „Oni tam bývajú.“

Pod ďalším listom sa skrývala malá stonožka. Neďaleko bolo mäkké miestečko z trávy, machu a listov. Bolo tam ticho, teplo a príjemne tmavo.

Bobo sa posadil vedľa kôpky, aby ju náhodou nepichol. „Pod listami je ako pod perinkou,“ povedal potichu.

Timo sa pozrel na chrobáčiky. Potom na metličku. A napokon na celú cestičku, kde sa listy kopili vo veľkých hromádkach.

„Keď ich tam necháme,“ premýšľal nahlas, „cestička bude stále plná listov. Keď ich odnesieme, bude zase pekne čisto.“

Už sa chystal zamiesť veľkú kopu ku kríkom. Práve vtedy sa spod nej ozvalo ďalšie maličké šušťanie.

Timo zmeravel.

„Možno sú pod listami ďalší chrobáčiky,“ povedala Líza.

„A možno aj niekto, kto len odpočíva,“ dodal Bobo.

Sovička Uma preletela na nižší konár. „Lístie nie je iba to, čo treba odpratať,“ povedala jemne. „Pre malé tvory môže byť teplým domovom.“

Zajačik sklopil uši. Nechcel nikomu zobrať domov. Zároveň však nechcel, aby sa kamaráti potkýnali v listoch.

„Ale ako budeme chodiť po cestičke?“ opýtal sa.

Chvíľu všetci premýšľali. Líza sa pozerala doprava, Bobo doľava a Uma pokojne žmurkala.

Potom veverička vyskočila vysoko do vzduchu. „Už viem! Nemusíme odpratať všetko. Spravíme len malú cestičku uprostred!“

Bobo ukázal labkou na okraje lúky. „A listy pri kríkoch a pod stromom necháme. Tam budú mať chrobáčiky mäkký koberec.“

Timo sa znovu pozrel na svoju metličku. Tentoraz sa usmial.

„Tak upraceme opatrne,“ povedal. „Len toľko, koľko treba.“

Najprv si vybrali úzku cestičku. Timo metličkou jemne odsúval listy zo stredu cestičky k jej bokom. Každý pohyb robil pomaly, aby sa pod listami nikto nezľakol.

Medzitým Líza zbierala listy po jednom. Tie, ktoré ležali na chodníčku, nosila ku kríkom. Jej huňatý chvost sa pri tom kýval ako malá metlička.

Bobo našiel tri veľké dubové listy. Veľmi pomaly ich naložil na pichliače a odniesol ich pod strom. Cestou sa mu jeden list zošmykol cez oči.

„Nevidím cestičku!“ zasmial sa.

„Cestička je rovno pred tebou,“ zavolal Timo. „Len krok za krokom!“

O chvíľu už bolo medzi listami vidieť úzky pás hliny. Nebol veľký, ale stačil pre malé labky, pichliače aj tiché sovičie pazúriky.

Keď sa veci začnú meniť

Pri kríkoch však zostal široký hnedo-zlatý koberec. Na jeho kraji ležali okrúhle listy, malé vetvičky a mäkký mach. Uma dávala pozor, aby nikto neodniesol lístie z tichých úkrytov.

Zrazu spod jedného listu vykukol drobný chrobáčik. Prešiel po okraji koberca, zastal a schoval sa pod ďalší list.

„Videli ste?“ potešil sa Bobo. „Našiel si miesto.“

Timo si sadol vedľa cestičky. Už nevyzerala zavalená. Bola čistá a bezpečná na chodenie. Hneď vedľa nej však listy mäkko šušťali a chránili malé tvory.

„Je to pekné,“ povedal zajačik. „Cestička je voľná a listy zostali tam, kde ich niekto potrebuje.“

Líza si ľahla na kraj listového koberca. „A ešte aj krásne šuštia!“

Na lúku dopadlo teplé jesenné svetlo. Medzi listami sa mihlo maličké chrobáčie krídlo a z trávy sa ozvalo tiché šuchotanie.

Uma sa spokojne usmiala. „Na Malej lúke ostala malá listová perinka aj pre ďalších drobných pomocníkov.“

Timo položil metličku vedľa cestičky a spolu s kamarátmi sa ešte chvíľu pozeral na mäkký listový koberec.

Dnes Malej lúke pomohli mäkký listový koberec a malá cestička, ktorá nechala domov drobným pomocníkom.