Chodba bez čísla, časť 4: Izba so zakrytým zrkadlom

Na chodbe pred bytom pani Richterovej zhasli svetlá presne vtedy, keď Filip dohovoril vetu o pokazenom časovači.

„Vidíte?“ ozval sa v tme. „Normálny dom. Normálna porucha. Nič nadprirodzené.“

Potom sa svetlá vrátili.

Lenže namiesto známej chodby s poštovými schránkami stáli Nora, Filip a Ben v úzkom priestore, ktorý už poznali až príliš dobre. Steny mali vyblednutú zelenú farbu, pri strope viedli staré kovové rúry a vzduch voňal po prachu, vlhkom dreve a niečom kovovom.

Chodba bez čísla sa znova ukázala.

Nora okamžite vytiahla z vrecka svoj malý papierový zápisník. Na obale mala nalepenú nálepku kométy, už trochu odretú od častého používania. Pozrela na hodinky.

„Sedemnásť hodín dvanásť minút,“ zašepkala a zapísala si čas. „Výpadok trval možno tri sekundy.“

„Štyri,“ opravil ju Filip. Baterku si ešte nezapol, no ruku už mal pri nej. „Počítal som. V hlave.“

Ben sa obzrel za seba. Za nimi neboli dvere, ktorými sem prišli. Bola tam iba dlhá stena a na nej tmavší obdĺžnik, akoby tam kedysi niečo viselo.

„Je tu tichšie než minule,“ povedal.

Filip sa usmial, ale iba jedným kútikom úst. „To je preto, že v tichu lepšie počuť, ako sa bojíme.“

„Ja nepočujem strach,“ povedal Ben. „Skôr to vyzerá, akoby celý dom čakal.“

Nora chcela povedať, že domy predsa nečakajú. V tej chvíli si však všimla niečo nové.

O pár krokov ďalej boli dvere.

Predtým tam určite neboli. V pamäti mala chodbu nakreslenú takmer presne, od prvej výpravy si zapisovala každú škvrnu na stene aj každú prasklinu v podlahe. Tieto dvere boli úzke, tmavohnedé a nemali číslo ani menovku. Na mosadznej kľučke ležala tenká sivá vrstva prachu.

„Nová miestnosť?“ spýtal sa Ben.

„Alebo starý servisný vstup,“ povedal Filip. Pristúpil bližšie, no nedotkol sa kľučky. „V domoch bývali technické šachty, sklady, miestnosti na káble. Keď niečo prerábali, mohli to zazd…“

Zastavil sa.

Na dverách bol malý vyrezaný znak. Vyzeral ako štvorček rozdelený šikmou čiarou na dve polovice.

Nora si ho rýchlo prekreslila.

„Tento znak tu bol aj minule?“ spýtala sa.

„Nie,“ odpovedal Ben hneď.

Filip sa nadýchol. „Dobre. Takže máme dvere, ktoré sa objavili v chodbe, ktorá sa objavuje iba počas výpadku. To stále nevylučuje technické vysvetlenie.“

„Nevylučuje,“ súhlasila Nora. „Ale najprv potrebujeme zistiť, kam vedú. Máme cestu späť?“

Všetci traja sa obrátili smerom, odkiaľ prišli. Za nimi bola chodba, zahnutá pri starej lampičke. Nebola dlhá, možno dvadsať krokov. Stačilo sa otočiť a bežať.

„Máme,“ povedal Ben. „Ak sa nič nezmení.“

„Tak sa nerozdeľujeme,“ rozhodla Nora. „A dvere otvoríme iba, ak ich otvoríme všetci spolu.“

Filip prikývol. Potom chytil kľučku cez rukáv mikiny, akoby bol technik v detektívke. Prach pod látkou slabo zaškrípal.

Dvere neboli zamknuté.

Otvorili sa tak pomaly, že ich najprv nepustili dnu, iba do tmavého pásu za nimi. Z miestnosti vyšiel chladný, zatuchnutý vzduch. Nebol nepríjemný, len starý. Takto vonia skriňa, ktorú nikto neotvoril celé roky.

Filip zapol baterku.

Svetelný kužeľ prešiel po úzkej podlahe, po holých stenách a napokon sa zastavil na veľkom sivom tvare pri zadnej stene.

Cez niečo vysoké tam visela plachta.

Siahala skoro až na zem. Bola hrubá, poprášená a na krajoch mala tmavé fľaky od veku. Pod ňou sa črtal rovný obdĺžnik, vyšší než Filip.

„Nábytok,“ povedal Filip príliš rýchlo. „Pravdepodobne skriňa.“

„Skriňa by mala boky,“ namietla Nora.

„Alebo staré okno,“ doplnil Ben. „Také, čo sa vytiahne zo steny a potom… neviem. Prečo by tu bolo staré okno?“

Všetci sa na okamih odmlčali.

Priestor nebol veľký. Naľavo stála úzka stolička bez sedadla, iba s dreveným rámom. Pod oknom, ktoré bolo zamurované tehlami, ležal zhrdzavený háčik. Na pravej stene sa nachádzal úzky výklenok zakrytý kovovým panelom. Panel bol natretý rovnakou farbou ako stena, ale náter sa okolo skrutiek odlupoval.

Keď sa veci začnú meniť

„Najprv obídeme izbu,“ povedala Nora. „Bez dotýkania sa vecí.“

Prešli pomaly popri stenách. Podlaha zavŕzgala len pod Benovou topánkou a chlapec okamžite stuhol.

„Prepáčte,“ šepol.

„Podlaha sa neurazila,“ povedal Filip. „Aspoň dúfam.“

Nervózne sa zasmiali. Aj Nora. Smiech netrval dlho, ale pomohol im dýchať o trochu pokojnejšie.

Keď sa vrátili pred plachtu, Ben natiahol ruku a zastavil sa pár centimetrov od látky.

„Všimli ste si?“ spýtal sa.

„Čo?“

„V chodbe je prievan. Cítil som ho pri dverách. Ale plachta sa ani nepohne.“

Nora pozrela na spodný okraj. Malé chumáče prachu ležali pokojne pri látke. Ani jeden sa nezachvel.

Filip prehltol. „Možno je tu vzduch príliš ťažký na pohyb. To znie hlúpo, ale…“

„Znie,“ povedal Ben. „No aj tak ju chceme odhrnúť.“

Nora prikývla. „Spolu. Pomalšie, než by si chcel ty.“

„To je urážka mojej vedeckej opatrnosti,“ zamrmlal Filip.

Spoločne chytili plachtu za spodný okraj. Na tri ju potiahli dole.

Látka sa zosunula bez šuchotu, akoby ju niekto celé roky držal napätú. Dopadla na podlahu.

Za ňou stálo zrkadlo.

Malo vysoký tmavý rám z dreva, vyrezávaný do jednoduchých vĺn. V rohoch boli drobné mosadzné kvety. Sklo nebolo rozbité ani špinavé. Bolo čisté tak dokonale, až to pôsobilo zvláštnejšie než prach na všetkom ostatnom.

Nora čakala, že uvidí ich troch, baterku a malú izbu.

Neuvidela.

V zrkadle sa tiahla chodba.

Nebola to presne tá, v ktorej stáli. Bola širšia a jasnejšia. Steny mali krémovú farbu so zeleným pásom pri podlahe. Zo stropu viseli lampy s jantárovými sklenenými tienidlami a ich svetlo sa lesklo na tmavom zábradlí. Pri dverách boli malé porcelánové tabuľky s čiernymi číslami.

„To je… odraz chodby,“ povedal Filip.

„Ale nie tejto,“ opravila ho Nora.

Prišla bližšie, len na vzdialenosť jedného kroku. Zrkadlo neukazovalo ani jej tvár, ani sivú mikinu, ani zápisník v ruke. Ukazovalo iba prázdnu starú chodbu.

Rýchlo si začala kresliť. Najprv lampy. Potom zábradlie. Tabuľky na dverách. Na jednej stene bola séria bledších obdĺžnikov, miest, kde kedysi zrejme viseli obrazy alebo fotografie.

Ben sa naklonil nabok. „Tie stopy po obrazoch sú aj za nami na chodbe.“

„Lenže tu sú na inom mieste,“ povedala Nora. „A je ich päť. V našej chodbe som videla tri.“

Filip prešiel baterkou popri ráme zrkadla. Svetlo sa v skle neukázalo. Skúsil sa pozrieť spozaň. Potom pokľakal a prehmatával spodný okraj rámu.

„Mohla by tam byť obrazovka,“ uvažoval. „Ale nevidím káble. Alebo projekcia cez skryté sklo. Ale kde je projektor? A prečo sa obraz nemení podľa uhla?“

„A prečo v ňom nie sme my?“ spýtal sa Ben ticho.

Filip sa narovnal. „To je… dobrá otázka.“

Zrkadlová chodba zostávala prázdna. Potom sa na jej konci mihol pohyb.

Všetci traja odskočili.

Nebola to postava. Iba tieň, ktorý prešiel od jednej steny k druhej, ako keď niekto v inej miestnosti zavrie dvere. Staré lampy v odraze na okamih zablikali.

Nora držala ceruzku tak silno, až ju zaboleli prsty.

„Nič sa nás nedotklo,“ povedal Ben. Hovoril viac sebe než ostatným. „Stojíme spolu. Dvere sú otvorené.“

„Presne,“ povedala Nora a pozrela smerom k východu. Dvere do chodby bez čísla zostali pootvorené. Za nimi svietilo mdlé svetlo. „Ak sa niečo zmení, odídeme.“

Filip sa znovu obrátil k zrkadlu. „Jeden pohyb ešte neznamená duchov. Staré mechanizmy môžu mať…“

Prerušil sa.

Na jednej porcelánovej tabuľke pri dverách sa objavili písmená.

Neboli tam dlho. Najprv iba K. Potom L. A potom celé meno.

KLÁRA.

Nora zalapala po dychu a zapísala ho tak rýchlo, že jej ceruzka preskočila cez okraj stránky.

„Videli ste to?“

„Áno,“ povedal Ben.

Filip mlčal.

Nápis zmizol. Na tabuľke bolo znova iba vyblednuté číslo, ktoré nedokázali prečítať.

„Mozog dopĺňa slová,“ povedal Filip, no hlas sa mu zlomil uprostred vety. „Keď niečo čakáme, môže nám…“

Dôležitý okamih

Meno sa vrátilo.

Tentoraz jasnejšie. KLÁRA, čiernymi písmenami na bielom porceláne.

Nora podčiarkla zápis. Raz. Potom ešte raz.

„Bolo tam dvakrát,“ povedala. „Na tom istom mieste. To nie je sen.“

Ben ustúpil o krok. Tvár mu zbledla, no neodbehol. „Klára musela žiť v tej starej časti domu. Ale prečo je jej meno na dverách?“

„Možno to nie je meno človeka,“ navrhol Filip. „Možno názov izby. Alebo… nie, to by bolo ešte divnejšie.“

Nora sa zahľadela na chodbu v skle. Strach jej sedel v hrudi ako studený kamienok. Zároveň však cítila niečo iné. Zrkadlo im neukazovalo náhodné obrazy. Ukazovalo detaily. Presné veci, ktoré si mohli zapísať a neskôr overiť.

„Pozrite sa na pravú stenu,“ povedala.

V odraze sa pri dverách s menom Klára končil zelený pás. Vedľa neho mala byť úzka tmavšia zvislá čiara, podobná škáre panelu v ich miestnosti.

Lenže nebola.

Stena v zrkadle bola úplne hladká.

Nora sa otočila k skutočnej pravej stene. Kovový panel tam stále bol. Prešla prstom tesne vedľa jeho okraja, bez toho, aby sa dotkla skrutiek.

„Toto by malo byť v odraze,“ povedala. „Ak zrkadlo ukazuje tú istú časť domu z minulosti, panel alebo výklenok by tam mal byť tiež.“

Filip pristúpil bližšie. Teraz už nevyzeral, že hľadá vtip. Skúmal stenu, potom zrkadlo, potom znovu stenu.

„Panel je pridaný neskôr,“ povedal po chvíli. „Pozrite. Farba je mladšia než ostatné vrstvy. A skrutky sú nové, nie také ako na dverách.“

„Takže tu kedysi nebol?“ spýtal sa Ben.

„Možno nie. Alebo zakrýva niečo, čo v tej starej chodbe nechceli ukázať.“

Chlapec sa otočil k odrazu. „Niečo nechceli ukázať… alebo niečo zrkadlo nechce ukázať.“

Na chvíľu nikto neodpovedal.

Nora si do zápisníka nakreslila jednoduchý pôdorys. Dvere. Zrkadlo. Panel. A do rohu dopísala: Hladká stena v obraze. Chýba detail.

„Nebudeme ho otvárať,“ povedala rozhodne.

Filip prekvapene zdvihol obočie.

„Prečo nie?“

„Lebo nevieme, čo je za ním. A nevieme, koľko času nám zostáva. Máme polohu a máme znak na dverách. Najprv to porovnáme s normálnou chodbou.“

Ben súhlasne prikývol. „To je plán. Plán je lepší než panika.“

Práve vtedy lampy v zrkadle pohasli.

Jantárové svetlo sa zmenilo na sivé. Obraz starej chodby sa jemne rozvlnil, akoby niekto prešiel prstom po hladine vody. Z miestnosti zmizol zatuchnutý pach a nahradil ho ostrý zápach ozónu, podobný vzduchu po búrke.

„Chodba sa mení,“ povedal Filip.

Nebolo treba nič vysvetľovať. Nora zavrela zápisník a strčila ho do vrecka bundy. Filip pevne schmatol baterku. Ben sa rozbehol ku dverám a otvoril ich dokorán.

„Cesta je voľná!“ zvolal.

Za nimi chodba bez čísla tmavla. Zelené steny strácali farbu, rúry pri strope sa rozmazávali. Zrkadlo ešte raz zablikalo.

Nora sa otočila.

Pri hladkom mieste na stene v odraze, presne tam, kde v skutočnej izbe bol kovový panel, zazrela maličkú značku. Štvorček rozdelený šikmou čiarou.

Rovnaký znak, aký mali dvere.

„Znak!“ vykríkla. „Pri chýbajúcej stene! Nakreslila som ho už predtým!“

Filip ju chytil za rukáv. „Nora, teraz!“

Vybehli z izby. Ben ich pustil pred seba a dvere za nimi zavrel len napoly, aby nestratili smer. Pod nohami sa podlaha zavlnila zvláštnym svetlom, nie ako zemetrasenie, skôr ako obraz v starom televízore.

O pár krokov ďalej zhaslo všetko.

Tma trvala krátko.

Potom sa nad nimi rozsvietila obyčajná chodba domu. Poštové schránky stáli na svojom mieste. Niekde za stenou hučala práčka. Z prízemia bolo počuť, ako niekto zatvára vchodové dvere.

Traja kamaráti stáli pri stene, zadýchaní a tichí.

Tam, kde pred chvíľou boli dvere bez mena, nebolo nič. Len vyblednutá maľba a malá prasklina pri lište.

Filip si oprel ruky o kolená. „Dobre,“ povedal po chvíli. „Mám novú vedeckú teóriu.“

Ben sa naňho pozrel. „Ak povieš, že to bola obrazovka, hodím ti zápisník do schránky pani Richterovej.“

Čo sa ukáže neskôr

„Nie. Teória je, že neviem.“

Nora vytiahla zápisník. Na stránke sa črtalo meno Klára, plán izby, hladká stena a dvakrát nakreslený znak.

„To je lepší začiatok než vymyslená odpoveď,“ povedala.

Na konci chodby sa ozvalo slabé cvaknutie, akoby niekde hlboko v starom dome zapadol malý kovový zámok.

Všetci traja sa pozreli tým smerom.

Potom Nora potichu zaklapla zápisník.

„Zajtra nájdeme, kam patrí tento znak,“ povedala. „A zistíme, kto bola Klára.“