Klub veľkých omylov, časť 11: Výlet podľa zlej mapy

zlá mapa: Samo si na školskom výlete vezme mapu iného areálu. Po veselom hádaní, či lavička nie je čln, trojica s pani učiteľkou Benkovou overí názvy aj orientačné body. Správna tabuľa ich privedie k stanovišťu zvieracích stôp a do klubového zošita pribudne…

Zlá mapa

Pani učiteľka Benková pozrela na hodinky. Bolo presne desať a slnko kreslilo na chodník tiene brány.

„Sme všetci? Výborne. Najprv si tu odložíme batohy na chvíľku na zem a upravíme si popruhy,“ povedala.

Pri vchode stála polica s letákmi. Nad bránou visela tabuľa Lesný areál. Samo si však všimol najmä modrú plochu na jednom papieri. Vyzerala ako poriadne veľká mláka.

„Mapa!“ oznámil a vzal leták z police. „Tá sa nám môže zísť.“

Rozložil ho pred kamarátmi. Hore bolo napísané Jazerný areál, no Adamov prst už cestoval po obrázkoch pod názvom.

„Mám plán. Najprv pôjdeme k tomuto člnu, potom okolo vody a nakoniec… počkajte, toto je bufet?“

„Alebo domček,“ povedala Ela. Posunula si fialové okuliare. „Je to malé.“

„Ak je tam desiata, môže byť aj malý,“ usúdil Samo.

Potom položil zelený batoh vedľa topánok a otvoril ho. Medzi fľašou a vreckom s rožkom sa ukázal klubový zošit. Pri ňom bola ceruzka.

„Zošit máme. Ceruzku tiež,“ zašepkal kamarátom.

„Dnes ju možno ani nebudeme potrebovať,“ vyhlásil Adam.

Ela naňho pozrela.

„To by som zatiaľ nepísala.“

Samo zošit znovu zakryl vreckom a zazipsoval batoh. Leták si nechal v ruke. Na jeho mape plával maličký čln pri brehu jazierka.

Pani učiteľka medzitým skontrolovala popruhy jednému spolužiakovi a postavila sa na začiatok chodníka.

„Ideme spolu. Pri lavičke sa zastavíme.“

Adam sa spokojne usmial. Lavička znela ako výborný začiatok jeho veľkého plánu. Na mape ju síce zatiaľ nevidel, ale papier mal ešte dosť nepreskúmaných rohov.

O chvíľu bola brána za triedou. Všetci kráčali po širokom verejnom chodníku, na ktorom pod topánkami jemne chrumkali drobné kamienky. Pani učiteľka ich priviedla k drevenej lavičke. Stála na suchom mieste pod stromom.

Adam nakukol Samovi cez plece.

„Tu je! Ten čln!“

„Kde?“ Samo zdvihol hlavu.

„Lavička je dlhá. Čln je tiež dlhý. Na mape kreslia veci jednoducho.“

Ela porovnala obrázok s lavičkou. Mala úzke operadlo a dve pevné nohy.

„Možno,“ pripustila. „Zhora by sa mohli trochu podobať.“

Samo sa zamyslel.

„A kam sa lavičke dávajú veslá?“

Adam otvoril ústa. Potom ich zatvoril. Napokon ukázal na oba konce lavičky, ale nedotkol sa jej.

„Asi sem. Lenže toto je, samozrejme, iba značka.“

„Takže značka člna, ktorý vyzerá ako lavička,“ zhrnul Samo. „A pláva bez vody?“

Práve vtedy Ela obišla pohľadom celé miesto. Vedľa chodníka bola tráva, za lavičkou kríky a nad nimi konáre. Nijaké jazierko.

„Počkajte. Na obrázku je okolo člna voda. Tu nie je.“

„Možno držíme mapu zle.“

Adam chytil okraj letáka a otočil ho nabok, zatiaľ čo Samo stále držal druhý koniec. Čln teraz vyzeral, akoby sa staval na špičku. Lavička sa nepohla ani o kúsok.

„Teraz by sme veslovali hore,“ poznamenala Ela.

Jeden spolužiak sa zachichotal. Druhý sa spýtal, či bude pani učiteľka kapitánka.

„Zatiaľ zostanem učiteľkou,“ odpovedala Benková. „Na suchom chodníku sa mi tá práca celkom osvedčila.“

Adam pustil papier. Jeho plán sa zrazu nezdal taký pevný ako lavička.

„Pani učiteľka, nám tá mapa nejako nesedí,“ priznal.

„Mne už nesedí ani čln,“ dodal Samo.

Pri lavičke stála pevná návštevnícka tabuľa. Pani učiteľka zhromaždila celú triedu pár krokov pred ňou, aby všetci zostali v širokom priestore pri chodníku.

„Skúsme zistiť, čo máme pred sebou,“ navrhla.

Samo uhladil pokrčený roh letáka. Až teraz pozrel úplne hore.

„Tu píšu Jazerný areál.“

Ela prečítala názov na návštevníckej tabuli.

„Lesný areál.“

Potom sa obrátila k bráne, ktorú odtiaľ stále videli.

„A tam je tiež Lesný areál.“

Na chvíľu bolo počuť iba šuchot listov.

„Ja som vzal mapu odinakiaľ,“ povedal Samo. „Vybral som ju podľa tej modrej vody.“

Adam si pošúchal zátylok.

„A ja som naplánoval cestu skôr, než som prečítal názov.“

„Ja som zase chvíľu verila lavičke,“ pridala sa Ela.

Pani učiteľka sa pozrela na leták a potom na miestnu tabuľu.

Keď sa veci začnú meniť

„Tak už vieme, prečo nám chýba jazero. Teraz si overme, či táto mapa ukazuje naše miesto. Čo vidíte na nej aj pred sebou?“

Pri červenej bodke s nápisom Tu ste bola nakreslená lavička. Za ňou sa na obrázku nachádzala brána.

Ela ukázala najprv na kresbu a potom vedľa seba.

„Lavička je tu. A brána je za nami. Obe sedia.“

„Tentoraz lavička sedí ako lavička,“ poznamenal Samo.

Adam sa naklonil k tabuli. Prstom sledoval súvislú čiaru verejného chodníka od červenej bodky dopredu.

„Mám plán. Teda… najprv sa pozrieme. Táto cesta vedie sem.“

Ela prečítala označenie na jej konci.

„Stanovište zvieracích stôp. To sme si predtým nevšimli.“

„A máme aj šípku!“ ozval sa Samo.

Vedľa tabule bol smerovník Stanovište zvieracích stôp →. Ukazoval po tom istom chodníku, ktorý mali pred sebou.

Benková skontrolovala trasu na tabuli aj smerovník.

„Súhlasí to. Je to krátka odbočka v areáli. Pôjdeme tam všetci spolu.“

Samo zložil nesprávny leták a schoval ho do batoha. Tentoraz už podľa neho nemali hľadať ani čln, ani desiatu.

Ďalej ich viedla pani učiteľka. Chodník sa mierne stáčal popri kríkoch a ranné slnko presvitalo pomedzi listy. Adam kráčal vedľa Ely. Samo sa držal hneď pri nich v skupine.

„Dúfam, že tie stopy neodídu, kým prídeme,“ povedal.

„Ak sú na stanovišti, možno tam majú službu,“ odpovedala Ela.

Za zákrutou sa ukázal nízky vonkajší panel. Nad ním stálo presne to, čo čítali na tabuli: Stanovište zvieracích stôp.

„Sme tu,“ oznámil Adam, tentoraz až po prečítaní názvu.

Pani učiteľka nechala triedu rozostaviť sa pri otvorenom stanovišti a spočítala deti. Nikto nechýbal. Všetci stáli na chodníku pri troch pevných odliatkoch.

Ela sa sklonila iba natoľko, aby dobre videla malé popisy.

„Líška. Srnec. Kačica.“

Pri líške boli viditeľné malé vankúšiky a odtlačky pazúrikov. Srnčia stopa mala dve úzke časti vedľa seba. Kačacia sa rozširovala ako vejár.

„Pozrite, každá je iná,“ pozval Adam spolužiakov. „Skúste nájsť tú, ktorá vyzerá ako dve kvapky vedľa seba. Len očami!“

Deti sa postupne vystriedali, aby každý videl. Odliatkov sa nedotýkali a nechávali ich na mieste.

Samo ukázal na posledný exponát.

„Toto je naozaj kačacia stopa. Je to pri nej napísané. Nie je to lavička prezlečená za kačicu.“

„Ako ste o tomto vedeli?“ spýtala sa spolužiačka.

Adam sa nadýchol, ale potom pokrčil plecami.

„Nevedeli. Najprv sme mali zlú mapu.“

„Z Jazerného areálu,“ vysvetlil Samo. „Ja som ju zobral.“

Ela ukázala späť smerom, odkiaľ prišli.

„Pri lavičke sme porovnali názvy. Potom bránu a lavičku na správnej tabuli. A našli sme túto cestu.“

„Bez plávania,“ doplnila pani učiteľka.

Trieda sa rozosmiala. Neskôr si spolužiaci ešte porovnávali kačací vejár so srnčími úzkymi odtlačkami. Trojica zostala pri nich. Obyčajná prechádzka mala zrazu zastávku, s ktorou nikto nerátal.

Počas krátkej prestávky vytiahol Samo z batoha klubový zošit aj ceruzku. Nesprávny leták nechal zložený vo vnútri.

„Toto potrebuje vlastnú stranu,“ povedal.

Ela otvorila zošit na čistom liste.

„Najprv názvy. Potom dva body, ktoré vidíme. A keď nesedia, zostaneme s ostatnými a opýtame sa dospelého.“

Adam prevzal ceruzku.

„Začiatok mám. Tentoraz ho nemusíme otáčať.“

Písal pomaly, aby sa mu všetko zmestilo:

„MAPA NIE JE ČAROVNÝ KOBEREC. Najprv porovnaj názov mapy s názvom miesta. Potom over dva body, ktoré naozaj vidíš. Ak nesedia, zostaň so skupinou a opýtaj sa dospelého.“

Samo prečítal prvú vetu nahlas. Ela pokračovala druhou a treťou. Poslednú dočítal Adam. Potom si všetci traja pozreli celú stranu.

„Ďakujem, že si si všimla tú chýbajúcu vodu,“ povedal Adam Ele.

„Ja ďakujem Samovi za názov a šípku,“ odpovedala kamarátka.

Samo sa usmial na Adama.

„A ja tebe za tú správnu čiaru k stopám. Mne sa páčilo, že sme ju hľadali spolu.“

Ceruzka sa vrátila k zošitu. Pani učiteľka zatiaľ zostala s celou triedou pri paneli.

Dôležitý okamih

„Len sa ešte spýtam,“ ozval sa Samo. „Keď mapa nie je čarovný koberec, dá sa na nej aspoň odplávať na lavičke?“

Ela pokojne ukázala na suchý chodník.

„Iba ak pribalíš more.“

Samo zazipsoval batoh.

„Tak nič. Rožok zabral posledné miesto.“