Les svetielok, časť 8: Svetlo v kvapke rosy

Ráno bolo v Lesíku svetielok tiché a mäkké. Medzi listami sa ešte držala ranná rosa a na chodníčku sa ligotali malé kvapky ako drobné perličky. Lili kráčala pomaly, aby nevyplašila ani jednu. Na sebe mala mäkkú zelenú pláštenku, na nohách malé žlté čižmičky a pri boku jej visela taška v tvare lístka. Vzduch voňal po tráve a čistom lese.

„Aha, aké krásne ráno,“ zašepkala Lili. „Všetko sa leskne ako po kúzle.“

Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho malinké guľaté telíčko svietilo teplou zlatou farbou, ale dnes akoby bolo trochu slabšie. Na hlave mal svoj malý listový klobúčik a na tvári prekvapený výraz.

„To je zvláštne,“ povedal. „Moje svetlo býva ráno veselšie. Prečo sa dnes schováva?“

Pri cestičke stáli malé lampášiky. Namiesto jasného svetla len jemne blikotali. Les pôsobil ospalo, akoby sa ešte nechcel celkom zobudiť.

Lili sa zastavila a pozrela na mokrú zem. „Možno im rosa trochu prekáža,“ povedala ticho.

Svetlík sa naklonil bližšie k tráve. Zrazu si všimol niečo pekné. V kvapkách rosy na steble trávy sa jeho svetlo odrážalo ako v maličkých zrkadielkach.

„Pozri!“ zvolal. „Ja sa tam vidím!“

Lili sa sklonila k jednému trsu trávy. Kvapka sa zatrepotala a v jej brušku sa objavil malý zlatý lesk. Potom sa dievčatko presunulo k listu. Aj tam sa svetlo ligotalo jemne a nežne.

„Kvapky rosy sú ako malé zrkadielka,“ povedala s úsmevom. „Ukazujú svetlo, keď sa na ne pozrieš zblízka.“

Spolu si kľakli pri chodníčku. Najprv sa pozreli zľava, potom sprava. Neskôr sa sklonili ešte nižšie. Všade bola rosa, ale nie všade rovnaká. Tam, kde bola tráva len trochu mokrá, sa odlesk krásne trblietal. Tam, kde bola zem veľmi mokrá, sa akoby strácal.

„Takže nejde len o to, aby niečo svietilo,“ zamyslel sa Svetlík. „Treba sa pozrieť aj na to, čo je okolo.“

„Presne tak,“ prikývla Lili. „Keď niečo upraceme a postaráme sa o to, ukáže sa to lepšie.“

Práve vtedy zafúkal jemný vánok a po chodníku sa zosunulo pár lístkov. Vedľa nich ležali aj drobné vetvičky a zopár kamienkov. Voda sa medzi nimi držala dlhšie, preto boli niektoré miesta príliš mokré.

„Poďme pomôcť,“ navrhla Lili.

Začali pracovať potichu a opatrne. Lili zdvihla malý lístok a položila ho bokom. Svetlík posunul jednu vetvičku až k okraju cesty. Potom spolu odhrnuli zopár kamienkov, aby sa na chodníku urobilo malé suché miestečko. Nebolo to veľké kúzlo. Bola to len starostlivá pomoc, ale veľmi pekná.

„Myslel som si, že musím len zosilnieť,“ priznal Svetlík. „A ono stačilo pomôcť chodníku.“

Lili sa zasmiala. „Niekedy stačí upratať drobnosti.“

O chvíľu sa voda na mokrom okraji cesty začala strácať a suché miesto sa pekne ukázalo. Lampášiky pri chodníčku sa hneď rozžiarili o trochu viac. Nie prudko, nie nahlas, ale jemne a spokojne. Les už nepôsobil ospalo. Bol pokojný a prebudený.

Medzitým sa pod blízkym kríkom začalo čosi hýbať. Z trávy vykukli malé lesné tvory. Boli drobné, mäkké a mokré od rosy. Jedno malo lístoček na hlave, iné si nosilo malý žaludeň ako klobúčik. Všetky vyzerali, že hľadajú suché a pohodlné miesto na oddych.

„Ahojte,“ povedala Lili mäkko. „Hľadáte suché miestečko?“

Malé tvory prikývli. Jedno jemne kývlo chvostíkom, ďalšie sa schúlilo bližšie k machu.

Svetlík sa rozžiaril teplou zlatou farbou. Tentoraz svietil veselo, ale aj veľmi jemne, aby nikoho nevyplašil. „Poďte sem,“ povedal láskavo. „Tu pri machu je pekné suché miesto.“

Lili ich viedla k malému kúsku mäkkého machu pod kríkom. Tam bolo sucho a útulno. Položila vedľa nich pár suchých lístkov, aby si mohli pohodlne sadnúť. Jeden drobný tvor sa hneď uvelebil, druhý si oprášil fúziky a tretí sa spokojne zvalil na mäkký mach.

„Ďakujeme,“ zašepkali maličkí návštevníci.

V tej chvíli sa Svetlík rozžiaril ešte viac. Jeho teplé svetielko hladilo okolie a lampášiky pri chodníku sa zablysli jasnejšie, akoby sa im páčilo, že niekto pomohol.

Keď sa veci začnú meniť

„Cítim sa akosi ľahšie,“ povedal Svetlík a usmial sa od ucha k uchu. „Keď som niekomu pomohol, moje svetlo sa rozjasnilo samo.“

Lili sa pozrela na neho aj na malé tvory pod kríkom. Cítila, že má pravdu. Pomoc bola malá, ale radosť z nej bola veľká.

Napokon sa pri okraji lesa objavila babka Malá. Mala sivé vlasy zapletené do vrkoča a na pleciach modrú pletenú šatku. V košíku niesla šišky a chodila pomaly, no isto. Keď videla uprataný chodníček a spokojné svetielka, hneď sa usmiala.

„No, no,“ povedala ticho. „Vidím, že ste dnes našli svetlo.“

Lili prikývla. „Bolo v kvapkách rosy?“

Babka Malá sa zasmiala a posadila sa na peň pri ceste. „Aj tam. No svetlo sa skrýva aj inde. V lampášiku, v priateľskej pomoci a niekedy aj v oku niekoho, kto sa stará o maličkosti.“

Potom položila jednoduchú hádanku: „Kde sa skrýva svetlo? V malom plameni, v dobrej ruke alebo v kvapke rosy?“

Svetlík sa zamyslel. Lili sa usmiala a pozrela na lesknúcu sa trávu. „Asi všade tam, kde je láskavosť,“ povedala.

„Správne,“ prikývla babka Malá. „A keď sa niekto stará o cestu, o priateľa alebo o unaveného drobca, svetlo sa ukáže ešte krajšie.“

Les bol už úplne prebudený. Lampášiky svietili jasnejšie. Malé tvory pod kríkom odpočívali suché a spokojné. Rosa na tráve sa ligotala ako stovka drobných hviezdičiek.

Keď sa Lili a Svetlík vydali späť, boli obaja pokojní a šťastní. Cesta sa im zdala krajšia než predtým. A keď sa ešte raz otočili, lampášiky sa zablysli ako na rozlúčku.

Za tichým lesným potôčikom sa pritom na chvíľku objavilo niekoľko malých odrazov. Boli také drobné, že vyzerali ako strieborné mrknutia vody. Lili si ich všimla len na okamih.

„Kto sa to tam tak pekne zaleskol?“ spýtala sa potichu.

Svetlík naklonil hlavu. Jeho oči zažiarili zvedavo. „Možno tam niečo čaká,“ pošepol. „A možno nás tam raz privíta ďalšie tajomstvo.“

A tak sa vrátili domov s pocitom, že aj malé staranie môže rozsvietiť celý les.