Medzi nami, časť 1: Nový zasadací poriadok

Nela vošla do 8.B s rukávmi mikiny pretiahnutými cez dlane a so zápisníkom pritlačeným k boku. V triede už bolo teplo, hoci vonku sa cez okná tlačilo sivé ranné svetlo. Niekto sa smial pri skrinke na mobily, niekto si dopisoval domácu úlohu z fyziky a pri okne sedela Kaja s Filipom, ako skoro vždy.

Kaja mávala červenou fixkou nad otvoreným zošitom. „Hovorím ti, toto nie je graf. Toto je nehoda na ceste.“

„Je to moderné umenie,“ povedal Filip bez toho, aby sa na jej zošit poriadne pozrel. Vlasy mal rozstrapatené a na športovej bunde ešte kvapky z rannej cesty do školy. „Názov: Človek, ktorý zabudol pravítko.“

„Vtipné,“ odsekla Kaja, ale usmiala sa.

Nela si sadla vedľa nej a položila zápisník na lavicu. Pri okne sa jej sedelo dobre. Nebolo tam úplné ticho, to v 8.B nebolo skoro nikdy, ale človek mal aspoň pocit, že patrí do známeho obrazu. Kaja vľavo, Filip o lavicu za nimi, zvuk topánok na chodbe, okno, ktoré sa dalo otvoriť len po krátkom boji s kľučkou.

Adam sedel ďalej, pri treťom rade. Čierny batoh mal opretý o nohu lavice a mobil držal v dlani, hoci sa naň nepozeral. Skôr sledoval triedu. Nela si to všimla už viackrát. Nový spolužiak sa netváril stratený, ale jeho pohľad často preskakoval z jedného človeka na druhého, akoby si potajomky robil mapu.

Pri dverách sa zastavil Mišo a povedal dosť nahlas, aby ho počula polovica triedy: „Počuli ste, že triedny má dnes niečo nové?“

„Dúfam, že nové známky nie,“ ozval sa niekto zozadu.

„Možno konečne vymení tie stoličky, čo vrzgajú,“ povedal Filip. „Tá moja znie, akoby sa pri každom teste lúčila so životom.“

Kaja sa otočila k Nele. „Stavím sa, že zas vymyslel niečo nudné.“

Nela pokrčila plecami, no v žalúdku jej aj tak krátko stiahlo. Triedny učiteľ málokedy začínal týždeň slovami, že má niečo nové. A keď to urobil, zvyčajne sa všetci tvárili, že je im to jedno, kým sa nezačalo týkať práve ich.

O chvíľu sa otvorili dvere. Triedny vošiel dnu s doskami pod pazuchou, položil ich na stôl a chvíľu hľadal pero. Šumenie v triede nezmizlo hneď, iba zmenilo tvar. Smiech stíchol, hlasy sa stiahli do šepotu.

„Dobré ráno,“ povedal učiteľ. „Dnes začneme malou organizačnou zmenou.“

Filip sa naklonil dopredu. „To znie nebezpečne.“

Niekoľko ľudí sa zasmialo. Učiteľ sa naňho pozrel ponad okuliare, ale neusmial sa ani nezamračil.

„Máme nový zasadací poriadok. Skúsime ho aspoň do konca mesiaca. Potrebujeme, aby sa v triede lepšie pracovalo a aby ste sa trochu premiešali.“

Na sekundu nastalo ticho. Potom niekto vzadu nahlas vydýchol. Stolička pri okne zavŕzgala, keď sa Kaja prestala opierať dozadu.

„Prosím?“ spýtala sa tak potichu, že to počula len Nela.

Triedny vytiahol papier. „Nebude to dlho trvať. Keď prečítam mená, presuniete si veci.“

Prvé mená prešli bez veľkej reakcie. Dvaja chalani pri dverách sa na seba zaškerili, lebo ich učiteľ rozdelil na opačné strany triedy. Jedno dievča si potichu povedalo „super“, ale podľa tónu sa nedalo zistiť, či to myslí vážne.

Potom zaznelo: „Nela, druhý rad pri dverách, k Lenke.“

Nela zdvihla oči. Lenka bola v pohode. Tichá, presná, vždy pripravená. Lenže druhý rad pri dverách nebol pri okne. A nebol pri Kaji.

„Kaja, posledný rad pri okne, s Miou.“

Kaja sa ani nepohla. Iba fixkou urobila na okraji zošita príliš dlhú červenú čiaru.

„Filip, prvý rad v strede, vedľa Tomáša.“

Tentoraz sa Filip usmial hneď. „Takže budem mať výhľad priamo na tabuľu. Konečne školský upgrade.“

Tomáš sa z prvého radu otočil. „Len mi nehovor cez celé hodiny svoje múdre nápady.“

„Neboj, budem ich šetriť na dôležité chvíle,“ odvetil Filip.

Učiteľ pokračoval a Nela už počúvala opatrnejšie. Každé meno akoby niekoho posunulo o malý kúsok na mape, ktorú všetci poznali, ale nikto ju nekreslil.

Keď sa veci začnú meniť

„Adam, tretí rad pri okne, vedľa Sáry.“

V triede sa nič viditeľné nestalo. Práve to bolo zvláštne. Len pár pohľadov preletelo ponad lavice. Sára sedávala medzi ľuďmi, ktorí vedeli všetko prví: kto sa s kým pohádal, aký trend práve letí, kto sa dostal do školského tímu. Neboli zlí. Len okolo nich bolo vždy o trochu viac miesta, hlasov a záujmu.

Adam prikývol, akoby mu učiteľ práve oznámil číslo strany v učebnici. Keď však začal baliť veci, zips na peračníku mu dvakrát ušiel spod prstov.

Presúvanie lavíc a tašiek trvalo sotva pár minút. Aj tak sa trieda zrazu zdala iná. Nie väčšia ani menšia. Len každý sedel na mieste, ktoré malo nové okraje.

Nela si odniesla zápisník k dverám. Keď prechádzala okolo Kaji, chcela povedať aspoň niečo obyčajné, napríklad že sa uvidia cez prestávku. No kamarátka sa práve zdvihla so stoličkou v rukách a jej tvár bola príliš sústredená.

„No výborne,“ vyhlásila Kaja, keď položila tašku pri poslednej lavici. „Z okna mám teraz výhľad na celý môj bývalý život.“

Mia sa krátko zasmiala, ale hneď sa zahľadela do zošita. Kaja sa tiež usmiala. Trochu viac, než bolo potrebné.

Filip sa už usadil vpredu. Z novej lavice sa otočil a zdvihol ruku, akoby moderoval televíznu reláciu. „Priatelia, nezabudnite na mňa. Bol som kedysi jedným z vás.“

„Ty si stále len o dve lavice ďalej,“ povedala Nela.

„Tak to začína. Najprv dve lavice. Potom už len spomienky a spoločné fotky.“

Niekoľko spolužiakov sa zasmialo. Aj Nela, hoci jej pri tom nebolo úplne ľahko. Filipov hlas znel veselo, ale po každej vete sa na chvíľu pozrel do strán, aby skontroloval, či sa všetci smejú.

Hodina sa rozbehla. Triedny vysvetľoval plán na tento týždeň a písal na tabuľu termíny. Nela si robila poznámky, no medzi slovami o projektoch a písomke si zapisovala aj iné veci.

Kaja sa prestala otáčať po tretej napomienke. Filip sa prvýkrát neprihlásil, hoci odpoveď vedel. Adam sa pri okne usmial na niečo, čo mu Sára pošepkala, ale hneď nato si narovnal ramená, akoby si spomenul, že ho niekto sleduje.

Niektoré lavice pôsobili ako odmena. Iné ako trest. Nebolo na nich nič zvláštne, len ryhy od kružidiel, nálepky odlepené do polovice a žuvačka pod doskou. Napriek tomu všetci presne cítili, ktoré miesta znamenajú byť bližšie k stredu a ktoré byť trochu bokom.

Po zvonení sa trieda rozliala na chodbu. Kaja vyšla medzi prvými. Nela ju dobehla pri automate s nápojmi, kde sa už tlačili dvaja siedmaci.

„Hej,“ povedala opatrne. „To nové miesto nie je až také hrozné.“

Kaja stlačila tlačidlo na minerálku silnejšie, než bolo nutné. „Jasné. Úplná výhra. Sedím vzadu s Miou, ktorá za hodinu povedala asi tri slová. Môžem sa konečne stať lepšou verziou seba. Tichou.“

„Mia nie je zlá.“

„Ja som nepovedala, že je zlá.“ Kaja si vzala fľašu z otvoru automatu. Potom dodala: „Len je divné, že nás rozdelili. To je celé.“

Nelа prikývla. Mohla povedať, že jej je to tiež divné. Namiesto toho sledovala bublinky stúpajúce vo fľaši. Bála sa, že by to vyznelo príliš vážne, príliš dotknuto. A možno Kaja nechcela počuť, že niekto iný cíti to isté.

Práve vtedy okolo prešiel Filip s Tomášom. „Nela, ak mi budeš chcieť niečo odkázať, pošli holuba,“ zavolal. „Z prvého radu je signál slabší.“

„To je preto, že tam musíš dávať pozor,“ povedala Kaja.

„Presne. Neľudské podmienky.“ Filip sa zasmial, no keď sa Tomáš odklonil k skrinke, jeho úsmev na moment zmizol. „Inak… je to celkom blbé, nie?“

Kaja sa naňho pozrela. „Takže aj tebe vadí, že už nemáš svoje publikum pri okne?“

„Ja som svoje publikum,“ odvetil automaticky.

Tým to na chvíľu skončilo. Kaja odvrátila zrak a Filip si prehodil tašku na druhé plece. Nela mala pocit, že medzi nimi ostalo visieť niečo malé a nepríjemné, ako roztrhnutý kúsok papiera, ktorý nikto nechce zdvihnúť.

Dôležitý okamih

Po ďalšej hodine sa Adam zdržiaval pri dverách triedy. Väčšina spolužiakov už bola na chodbe, no on si pomaly ukladal učebnicu do batoha. Sára sa s kamarátkami rozprávala o niečom pri okne a každú chvíľu sa naňho otočila.

„Tak čo, dobré miesto?“ spýtal sa ktosi z triedy. Nebol v tom výsmech, skôr obyčajná poznámka. Aj tak Adam trochu stuhol.

„Asi hej,“ povedal. „Mám aspoň okno. Keď bude nuda, budem pozorovať holuby.“

„Sára ti nedovolí nudiť sa,“ zaznelo spoza neho.

Adam sa usmial. Príliš rýchlo. „To je jasné.“

Nelа vyšla na chodbu práve vtedy, keď si chlapec zapínal batoh. Chvíľu stáli pri dverách sami, len z vedľajšej triedy bolo počuť posúvanie stoličiek.

„Ten roh pri okne je vraj prestížny,“ povedala, skôr než stihla premyslieť, či to neznie hlúpo.

Adam zdvihol obočie. „Vážne? To mi nikto nepovedal pri slávnostnom odovzdávaní.“

„Nikto to nepovie nahlas.“

Chvíľu sa na ňu pozeral. Potom sa tichšie spýtal: „A ty to cítiš tiež?“

Nelа prikývla. „Trochu. Ľudia sa tvária, že je to len sedenie. Ale potom presne vedia, kto kde skončil.“

Adam si rukou prešiel po popruhu batoha. „Ja neviem, či mám byť rád. Keď vyzerám rád, bude to divné. Keď nevyzerám rád, tiež.“

„Tak môžeš vyzerať normálne,“ navrhla.

„To je najťažšia možnosť.“

Tentoraz sa zasmiala naozaj. Adam tiež, ale iba krátko. Potom sa chodba znovu naplnila hlasmi a ich chvíľa sa stratila medzi ostatnými.

Ku koncu vyučovania už nový poriadok nepôsobil tak hlasno. Každý vedel, kam si má sadnúť, kam položiť tašku a od koho si môže požičať gumu bez toho, aby sa musel otáčať cez tri lavice. Práve preto si Nela všimla, čo sa zmenilo.

Kaja jej cez triedu už neukázala každú hlúposť, ktorú našla v zošite. Filip prestal hádzať pohľady smerom k oknu tak často ako ráno. Adam pri Sáre sedel pokojnejšie, ale zakaždým, keď sa niekto otočil jeho smerom, vyrovnal sa na stoličke.

Po poslednom zvonení Nela čakala pri skrinkách. Kaja prišla o chvíľu neskôr s batohom prehodeným len cez jedno plece.

„Ideš na autobus?“ spýtala sa Nela.

„Asi.“ Kaja zavrela skrinku. „Teda áno. Ak ma moja nová zadná lavica úplne nezmenila na tajomnú samotárku.“

„To by ti dlho nevydržalo.“

Kaja sa usmiala, tentoraz menej ostro. „Nie. Asi nie.“ Potom sa na chvíľu zahľadela dolu chodbou. „Len… zajtra si cez veľkú prestávku sadneme spolu, hej? Aj keby to bolo na parapete pri telocvični.“

„Jasné,“ povedala Nela hneď.

Filip ich dobehol pri schodoch. „Tak čo, prežili ste školskú reformu?“

„Veľmi ťažko,“ odpovedala Kaja.

„Ja tiež. Tomáš má v peračníku tri rovnaké perá a ani jedno nepíše.“

„To je fakt hrozné,“ povedala Nela.

„Ďakujem za podporu.“ Filip sa pozrel na Kaju. „Mimochodom, ten zadný rad sa dá prežiť. Kedysi som tam sedel. Človek tam aspoň vie, kto sa za ním smeje.“

Kaja pokrčila ramenami. „Tak super. Aspoň budem mať prehľad.“

Adam schádzal po schodoch za nimi. Keď ich míňal, Filip naňho kývol. „Prestížny roh, čo? Nezabudni na nás obyčajných ľudí.“

Adam sa tentoraz nezatváril napäto. „Pošlem vám pohľadnicu z okna.“

„Dones holuba,“ dodala Nela.

Chlapec sa usmial a pokračoval dolu schodmi. Nebola to veľká vec. Len malý vtip, ktorý nepatril nikomu proti nikomu.

Večer si Nela sadla za stôl. Lampa svietila na otvorený zápisník a nálepka s malou planétou sa jej odlepovala z rohu obálky. Najprv si napísala dátum. Potom dlho len pozerala na prázdnu stranu.

V triede sa dnes vlastne nič strašné nestalo. Nikto nekričal, nikto sa s nikým nepohádal. Napriek tomu mala pocit, akoby všetci celý deň chodili v trochu iných topánkach a skúšali, či ich netlačia.

Napokon napísala: Niekedy človek sedí inde, než kam patrí.