Dom na konci mapy, časť 3: Hodiny bez ručičiek

Nina pritisla dlaň na studenú kľučku a pozrela na kamarátov.

„Ak sa tentoraz dvere samy otvoria, ja ich rozhodne nebudem chváliť,“ zašepkal Oliver. V zelenej mikine vyzeral trochu bledšie než zvyčajne, ale baterku s kompasom po dedovi držal pevne.

Mia si upravila žltý šál. „Dvere nemusia byť zlé len preto, že vedia, kedy prídeme.“

„To je presne veta, po ktorej sa dvere v strašidelnom príbehu otvoria,“ poznamenal Oliver.

Nina sa napriek neistote usmiala. Potom stlačila kľučku.

Dvere domu na konci mapy sa otvorili potichu, akoby ich niekto zvnútra práve odistil. Za nimi čakala vstupná izba s úzkym stolom, starou lavicou pri stene a oknom, z ktorého padalo namodralé svetlo. Vonku už bola tma, no vnútri nevládla úplná čierňava. Modrý odlesk kreslil na podlahu tenké obdĺžniky.

Vzduch voňal starým drevom, prachom a niečím, čo Nine pripomínalo školskú knižnicu po daždi.

„Minule bolo modré svetlo pri schodoch,“ všimla si. Z malého zápisníka vytiahla mapu, ktorú našli v knižnici pani Urbanovej. „Dnes je pri okne. Dom reaguje na konkrétne veci, pamätáte?“

„Alebo má iba zvláštny vkus v osvetlení,“ povedal Oliver.

Mapa zašuchotala, keď ju Nina rozložila na stole. Roh pri nakreslenej škole bol pokrčený. Práve tam sa včera objavila nejasná čiara, ktorá predtým na papieri nebola.

Mia sa naklonila bližšie. „Ten roh vyzerá, akoby ho niekto dlho zvieral v ruke.“

Oliver odvrátil oči. „Ja som si ju doma len na chvíľu pozrel. Vieš, aby som si overil, či tá čiara nemohla byť škvrna od atramentu.“

Nina zdvihla pohľad. „Doma? Veď sme sa dohodli, že mapa zostane v obale.“

„Aj zostala. Väčšinu času.“ Chlapec rýchlo namieril baterku na roh stola. „Nechcel som ju poškodiť.“

Skôr než sa Nina stihla spýtať viac, cez dom prešiel slabý závan. Svetlo baterky sa nepohlo, no prach nad stolom sa zatočil do drobného kruhu. Niekde v ďalšej miestnosti jemne cinkol kov.

Mia sa zadívala do tmavej chodby. „To neznelo ako okno.“

„Nie,“ odpovedala Nina. „Znelo to ako hodiny.“

Zobrali mapu, baterku aj Oliverov kompas a prešli cez úzke dvere. V susednej izbe nebol takmer žiadny nábytok. Iba vysoká skriňa bez dvierok, na zemi zvinutý koberec a na stene staré nástenné hodiny.

Viseli trochu nakrivo. Ich drevený rám bol tmavý a lesklý od veku, ciferník zažltnutý. Najpodivnejšie však bolo, že uprostred nebola ani hodinová, ani minútová ručička.

„Možno ich niekto rozobral,“ povedal Oliver, hoci sa k hodinám nepriblížil.

Nina sledovala prázdny stred ciferníka. „Nie. Pozri na sklo. Nie je prasknuté. A tam, kde bývajú ručičky, nie je ani otvor.“

Mia položila prsty na okraj mapy. „Vyzerajú, akoby ručičky nikdy nepotrebovali.“

Oliver sa nervózne usmial. „Takže čas tu ukazuje… čo? Náladu domu?“

Odpoveď prišla hneď.

Hodiny odbili raz.

Zvuk bol hlboký, ale nie príliš hlasný. Nebol to hrom ani výkrik. Skôr pevný tón, ktorý sa rozliezol po stenách a zanechal po sebe chladné ticho. Baterka na okamih zablikala.

Oliverovi spadol kompas z dlane na koberec.

„Prečo odbili?“ spýtal sa.

Mia pozrela naňho. „Čo si povedal naposledy?“

„Že som mapu pozeral doma.“

Nina prekrížila ruky. „A to je celé?“

Chlapec si olízol pery. „No… urobil som si fotku. Len pre istotu, keby sa na nej niečo zmenilo aj mimo domu.“

Hodiny odbili druhý raz.

Po stene vedľa nich prebehla tenká modrá čiara. Začala pri podlahe, vystúpila k ciferníku a zhasla pri strope.

Oliver prudko zdvihol hlavu. „Dobre, dobre. Nevedel som, že to zoberú tak doslova.“

„Kto to?“ spýtala sa Nina.

„No… hodiny. Dom. Neviem.“

Mia hovorila potichu, no jej hlas znel jasne. „Neodbili, keď si povedal o fotke. Odbili, keď si povedal len časť.“

V miestnosti zavládlo napätie. Nina cítila, ako jej po chrbte prebehlo nepríjemné mravčenie, hoci sa snažila nedávať to najavo. Nemala rada tmavé izby, najmä také, v ktorých sa ozývali veci bez ručičiek.

Keď sa veci začnú meniť

„Fotku si urobil bez opýtania?“ spýtala sa.

Oliver prikývol. „Ale nič som s ňou neurobil.“

Hodiny zostali ticho.

„To neznamená, že je to v poriadku,“ povedala Nina. Jej slová boli presné a ostré ako čiary ceruzkou na mape. „Tá mapa patrí nám všetkým. A pani Urbanová nám ju zverila.“

„Viem.“ Oliver sa zohol po kompas. „Len som chcel zistiť, či sa ten nový znak neobjavil aj na fotke. Keby áno, mali by sme dôkaz. Keby nie, vedeli by sme, že sa mení iba tu.“

„A zistil si niečo?“

„Nie úplne.“ Zaváhal. „Na fotke bol roh mapy prázdny. Ale možno som ju odfotil skôr, než sa čiara ukázala.“

„Možno,“ zopakovala Nina. V tom jedinom slove bolo počuť, že jej to nestačí.

Oliver sa narovnal. „Nechcel som vás obísť. Chcel som nám pomôcť.“

Hodiny odbili tretí raz.

Tentoraz sa modrá čiara na stene rozdelila na dve tenké vetvy. Jedna ukázala k mape, druhá k Oliverovi. Potom obe zmizli.

Chlapec sklopil zrak. „Dobre. To nebola celá pravda.“

Nina mlčala. Mia sa medzi nich postavila tak, aby nikto nemusel stáť sám pod hodinami.

„Čoho si sa bál?“ spýtala sa jemne.

Oliver pokrčil ramenami, no potom ich pomaly spustil. „Že niečo prehliadneme. Že na mape bude stopa a ja ju nepochopím včas. A… že ak budem mať fotku, budem mať aspoň niečo, čo viem preskúmať normálne. Bez modrého svetla a bez hodín, ktoré ma opravujú.“

Nina sa nadýchla, aby mu odpovedala, ale Mia zdvihla dlaň.

„Nemusíš sa tváriť, že si to spravil pre nás všetkých, keď si to spravil aj pre seba,“ povedala. „To nie je hanba. Len to treba povedať správne.“

Oliver sa zamračil. „Takže mám povedať, že som chcel mať výhodu?“

„Ak je to pravda, tak áno. Ale nemusíš sa za to ponižovať.“

Chvíľu bolo počuť iba tiché bzučanie baterky. Potom Oliver položil kompas na stôl vedľa mapy.

„Odfotil som ju tajne,“ povedal pomaly. „Chcel som si ju doma skúmať sám, lebo som si myslel, že možno prídem na niečo skôr než vy. Zároveň som sa bál, že bez fotky niečo pokazíme alebo prehliadneme. Mal som sa opýtať. Neopýtal som sa.“

Hodiny neodbili.

Namiesto toho sa prázdny stred ciferníka na okamih rozsvietil jemnou modrou bodkou. Svetlo sa pohlo po stene, skĺzlo na stôl a dotklo sa pokrčeného rohu mapy.

Papier ticho zašuchotal.

Nina sa naklonila tak blízko, až jej ceruzka za uchom skoro spadla. Pokrčený roh sa pomaly narovnával. Starý papier sa vyhladil, akoby ho niekto z druhej strany opatrne vyrovnával dlaňou.

Na mieste, ktoré bolo pred chvíľou prázdne, sa objavil maličký symbol. Vyzeral ako kruh s dvanástimi krátkymi čiarami po obvode. V strede nemal ručičky.

„Hodiny,“ zašepkala Mia.

Nina vytiahla zápisník a porovnávala polohu znaku s plánom mesta. „Sú pri škole. Presne pri starej časti, za telocvičňou.“

Oliver posvietil baterkou zboku. V modrom lesku sa vedľa symbolu ukázali tenučké písmená, sotva viditeľné medzi linkami ulíc.

Skryté veci treba vysloviť nahlas.

Prečítali si vetu dvakrát. Potom sa Nina pozrela na hodiny.

„Takže dom nereaguje na strach,“ povedala. „Ani na každý hluk. Reaguje, keď niekto schová dôležitú časť pravdy.“

„To je dosť nepraktické pravidlo,“ zamrmlal Oliver. „Predstavte si, že by ho mali učitelia. Každý pondelok by na chodbe odbíjali hodiny.“

Mia sa zachichotala. Aj Nina sa krátko usmiala, hoci v očiach jej ešte zostala opatrnosť.

„Zajtra pôjdeme za pani Urbanovou,“ rozhodla. „Ak tie hodiny sú pri starej časti školy, možno o nich bude vedieť.“

Na druhý deň po vyučovaní našli knihovníčku pri stole medzi dvoma vysokými policami. Mala strieborné okuliare na nose, sivý sveter a zväzok kľúčov na modrej stužke. Keď jej ukázali symbol na mape, prsty sa jej na okamih zastavili nad stránkou knihy.

Dôležitý okamih

„Kde ste to videli?“ spýtala sa.

Nina si s Miou a Oliverom vymenila pohľad. Nechceli klamať, ale ani nemohli vysvetliť celý dom na konci mapy.

„Na starej mape,“ odpovedala Nina opatrne. „Objavil sa tam nový detail.“

Pani Urbanová ich chvíľu skúmala, potom prikývla. „V starej časti školy naozaj viseli veľké nástenné hodiny. Boli tam dávno pred prestavbou. Keď opravovali chodbu za telocvičňou, veci odtiaľ presunuli do skladu. Aspoň myslím.“

„Aspoň myslíte?“ spýtal sa Oliver.

Knihovníčka si zložila okuliare. „Nie všetko, čo sa v škole kedysi stalo, zostalo pekne zapísané v zošitoch. Niektoré predmety zmizli pri sťahovaní. Niektoré spomienky tiež.“

Mia si všimla, že pani Urbanová sa pri poslednej vete zadívala k zatvoreným dverám skladu.

O chvíľu už pred nimi ležal starý plán školy. Papier bol hrubý, žltkastý a voňal po kartóne. Nina našla zadnú chodbu, potom schody a nakoniec malú miestnosť označenú iba písmenom S.

„Tu bývali hodiny,“ ukázala pani Urbanová. „Nad dverami. Ďalej za tou chodbou bola kedysi trieda, ktorú dnes už nepoužívame.“

„Prečo?“ vyhŕkol Oliver.

Knihovníčka sa jemne usmiala, ale neodpovedala hneď. „To je dlhší príbeh. Najprv si však zistite, čo presne hľadáte.“

Večer sa traja kamaráti znova stretli v dome na konci mapy. Tentoraz otvorili dvere bez vtipov, no aj bez takého strachu ako predtým. Na stole ležala mapa vedľa Nininho zápisníka a Oliverovej malej baterky.

„Veríš mi aspoň trochu viac?“ spýtal sa Oliver, keď sa nad papierom objavila slabá modrá žiara.

Nina si prešla prstom po linke vedúcej k škole. „Som stále nahnevaná. Ale páči sa mi, že si sa priznal sám, nie až keď ťa hodiny prinútili povedať každé slovo.“

„Technicky ma prinútili až tri odbitia,“ povedal.

„Technicky,“ dodala Mia, „si to potom povedal ty.“

Chlapec prikývol. „Nabudúce sa spýtam.“

„Nabudúce sa skúsime viac pýtať aj my,“ povedala Nina. „Aby nikto nemal pocit, že musí pátrať sám.“

Mia položila ruku na okraj mapy. Z druhej strany ju pritisla Nina a Oliver priložil dlaň vedľa ich rúk, trochu rozpačito, akoby to bol experiment, ktorý nechce pokaziť.

Na mape sa pri symbole hodín objavila ešte jedna slabá čiara. Viedla popri starej škole, za telocvičňu, až k zadnej chodbe. Tam sa končila pri malom prázdnom štvorci.

Hodiny bez ručičiek zostali ticho. Modré svetlo pri okne zmäklo a na podlahe sa už netriasli tiene.

Traja kamaráti stáli nad novou stopou spolu. Za stenami domu šumel večerný vietor a kdesi v starej škole na druhom konci mesta možno čakala miestnosť, na ktorú si nikto poriadne nespomenul.