Medzi nami, časť 3: Keď sa Kaja nahnevá

V pondelok ráno bola trieda 8.B hlučná len napoly. Niektorí ešte stáli pri oknách s bundami na rukách, ďalší si pod lavicami hľadali nabíjačky a Filip sa pokúšal otvoriť fľašu s džúsom bez toho, aby ju polial na zošit.

Nela sedela pri svojej lavici a pozerala na papier s rozdelenými úlohami pre triedny projekt. Mali pripraviť nástenku o miestach v meste, ktoré by sa dali zlepšiť. Kaja mala na starosti fotky, Nela texty a spolu mali dať všetko do jedného poradia.

„Poslala si mi včera tie popisky?“ spýtala sa Kaja bez pozdravu.

Nela zdvihla oči. „Myslela som, že až dnes. Hovorili sme, že to dokončíme ráno.“

„Nie, hovorili sme, že ich budeš mať hotové večer.“ Kaja položila mobil na lavicu trochu silnejšie, než bolo treba. „Aspoň tak som to pochopila ja.“

Na displeji svietel triedny chat. Medzi správami o domácich úlohách bola aj Kajina veta z nedeľného večera: Pošli, keď budeš mať. Nela si ju všimla až ráno. Večer pomáhala mame s mladším bratom, potom sa učila na dejepis a napokon jej mobil zostal pod dekou s vybitou batériou.

„Prepáč, nevidela som to,“ povedala potichu. „Mám to skoro celé. Len som ešte chcela upraviť ten úvod.“

Kaja sa na chvíľu odmlčala. Jej ramená však zostali napäté, akoby ich mala vytiahnuté až pri ušiach. Mala na sebe farebnú mikinu, ktorú nosila často, ale dnes jej ani tá nepridávala obvyklú energiu.

„Jasné,“ povedala. „Takže zase budeme všetko robiť na poslednú chvíľu.“

V triede niečo utíchlo. Nebolo to úplné ticho, skôr také, pri ktorom každý zrazu počuje šuchot papiera aj cvaknutie pera. Adam prestal prehrabávať batoh. Filip sa pozrel na Nelu, potom na Kaju, a džús nechal zatvorený.

Nela mala chuť povedať, že nejde o všetko, iba o tri popisky. Namiesto toho vytiahla zošit a otvorila ho na správnej strane.

„Veď to stihneme,“ povedala.

Kaja si vzala papier s rozdelením úloh a prebehla po ňom prstom. Práve vtedy vošla učiteľka na prvú hodinu, takže sa už nedalo hovoriť ďalej. Lenže tá krátka výmena nezostala visieť vo vzduchu menej nápadne preto, že zazvonilo.

Počas matematiky Nela vyrátala dva príklady zle, hoci doma podobné zvládala bez problémov. Medzitým sa Kaja ani raz neotočila jej smerom. Písala rýchlo, až jej pero občas buchlo o lavicu.

Na veľkej prestávke sa mali všetci presunúť k zadným stolom a dokončiť projekt. Učiteľka občianskej im na to dala dvadsať minút. Nela položila svoje vytlačené texty vedľa Kajiných fotografií. Na jednom papieri však chýbal názov pod obrázkom starej autobusovej zastávky.

„Toto tam ešte doplním,“ povedala a siahla po pere.

Kaja sa naklonila nad stôl. „A nemohla si to doplniť predtým?“

„Je to jedna veta.“

„Veď práve. Jedna veta, jedna správa, jeden popis. Stále je to niečo.“

Nela sa zarazila. Niekoľko ľudí sa tvárilo, že vystrihuje obrázky, ale nožnice sa zrazu pohybovali pomalšie. Filip si odkašľal, akoby chcel niečo povedať, no potom radšej sklonil hlavu k lepidlu.

„Kaja, nemusíš to hovoriť takto,“ ozvala sa Nela. Hlas mala tichý, ale v tom napätí znel jasnejšie, než čakala.

Ryšavé dievča k nej prudko otočilo tvár. „A ako to mám hovoriť? Mám sa tváriť, že je všetko super? Lebo ty vždy len povieš, že to stihneme, a potom to mám zachraňovať ja?“

Tá veta nebola kričaná. Práve preto bolela viac. Zaznela obyčajne, skoro vecne, len príliš nahlas na to, aby sa dala ignorovať.

Nela vedela, že Kaja v skutočnosti nezachraňuje celý projekt. Vedela aj to, že minulý týždeň strávili spolu dve prestávky vyberaním fotiek a smiali sa pritom na čudnej soche pri stanici. Napriek tomu jej v tej chvíli nenapadlo nič, čo by nepôsobilo ako obrana pred celou triedou.

Preto len prikývla, vzala papier a povedala: „Dobre. Doplním to.“

Keď sa veci začnú meniť

Potom odišla k oknu, kde bola voľná lavica. Sadla si tam chrbtom k ostatným a začala písať názov pod fotku. Písmená mala úhľadné, iba posledné sa jej trochu roztiahlo, keď pritlačila na pero viac, než chcela.

Za chrbtom počula šepot. Nie konkrétne slová, skôr krátke úseky viet, ktoré sa vždy stíšili, keď sa niekto otočil. Trieda 8.B nebola zlá. Nikto sa nesmial ani nepridával hlúpe poznámky. Aj tak však Nela cítila pohľady medzi lopatkami.

O chvíľu zazvonilo. Hneď ako učiteľka občianskej vošla do triedy, všetci sa rozbehli na miesta. Projekt zostal na zadnom stole, trochu nakrivo, s jedným rohom prilepeným k podložke.

Po hodine Nela vyšla na chodbu skôr než ostatní. Pri automate na vodu sa zastavila len preto, aby nemusela hneď nikam ísť. Voda jej padala do papierového pohára príliš pomaly. Keď ho naplnila, už ho ani nechcela piť.

Z triedy sa ozývali hlasy. Filip sa snažil niečo rozprávať Adamovi o telocviku, ale smiech, ktorý z toho vyšiel, bol krátky a opatrný. Aj cez pootvorené dvere bolo cítiť, že všetci vedia, čo sa stalo. A možno čakajú, či sa Nela vráti a bude sa tváriť normálne, alebo či sa Kaja príde ospravedlniť.

Nela nemala rada, keď sa z nej stalo centrum niečoho. Radšej si veci odložila bokom, ako keď sa na stôl ukladajú papiere, ktoré človek nechce riešiť. Lenže papiere sa potom nevytratia. Zavadzajú, keď hľadáš niečo iné.

Vytiahla zo školského batohu zápisník polepený nálepkami. Na poslednej strane mala rozrobenú vetu z minulého týždňa, ale teraz ju nevedela dokončiť. Napísala len: Keď niekto povie „zase“, znie to, akoby si pokazil aj veci, ktoré sa ešte nestali.

Potom sa na tie slová chvíľu pozerala a rýchlo zápisník zavrela. Bolo jej trápne, že to vôbec napísala.

Pri skrinkách na konci chodby niečo zacvaklo. Kaja tam stála chrbtom k nej a zápasila so zámkom. Raz ním otočila, potom druhýkrát. Keď sa skrinka konečne otvorila, nevytiahla z nej nič. Len sa oprela dlaňou o kovové dvierka.

Nela si najprv povedala, že pôjde opačným smerom. Mohla nechať celý rozhovor na neskôr. Možno až na zajtra. Možno nikdy, ak by sa Kaja tvárila, že sa vlastne nič nestalo.

Práve vtedy Kaji zavibroval mobil. Pozrela na displej a jej výraz sa zmenil. Nie dramaticky, iba jej na okamih zmizla všetka ostrosť z tváre.

„V pohode?“ spýtala sa Nela skôr, než si to stihla rozmyslieť.

Kaja sa mykla a mobil otočila displejom dole. „Jasné.“

„Nemusíš mi hovoriť, čo to bolo.“

„Tak prečo sa pýtaš?“

Nela pokrčila ramenami. „Lebo nevyzeráš v pohode.“

Kaja sa krátko zasmiala, ale bez humoru. „Ty tiež nie.“

To bola pravda. A možno práve preto Nela neodišla.

„Tá veta pri projekte ma bolela,“ povedala. Hneď po vyslovení mala chuť vziať ju späť. Znela jej príliš vážne. „Nemyslím ten popis. Skôr to, že vraj všetko zachraňuješ ty.“

Kaja sa dívala na skrinku. „Nemala som to povedať pred ostatnými.“

„Nemala si to povedať ani mne.“

„Veď áno.“ Kaja si prešla rukou po krátkych vlasoch. „Len som… neviem. Od rána ma všetko štve.“

„To som si všimla.“

„Vďaka,“ odsekla automaticky, no hneď nato sklopila oči. „Prepáč. Zase.“

Tentoraz sa Nela skoro usmiala, ale nepodarilo sa jej to úplne. „Čo sa deje?“

Dievča chvíľu mlčalo. Chodbou prebehli dvaja siedmaci a hlasno sa hádali o futbalovú loptu. Keď zmizli za rohom, Kaja povedala: „Doma je teraz chaos. Mama má ranné zmeny a ja ráno vodím brata do školy. Dnes sa zasekol, nechcel si obuť topánky a ja som kvôli tomu prišla skoro neskoro. Potom mi ešte písala, či som nezabudla na niečo pre babku. A nezabudla som, len…“

Nedopovedala to.

„Len toho bolo veľa?“ doplnila Nela opatrne.

Kaja prikývla. „A keď som videla, že nemáš hotové popisky, prišlo mi to ako ďalšia vec, čo budem musieť riešiť. Hoci to vôbec nie je taká veľká vec.“

Dôležitý okamih

Na chvíľu stáli pri skrinkách bez slov. Nela si všimla, že Kaja má obité nechty od nervózneho škrabania laku. Nikdy predtým si to nevšimla. Zvyčajne bola Kaja tá, ktorá mala pripravenú odpoveď skôr, než sa druhý človek stihol nadýchnuť.

„Mala si mi napísať normálne,“ povedala Nela. „Nie že zase nič nerobím.“

„Ja viem.“

„Lebo potom som sa cítila, akoby som bola fakt neschopná. A všetci sa pozerali.“

Kaja sa konečne otočila priamo k nej. V očiach nemala vzdor, skôr niečo unavené. „Nechcela som, aby sa pozerali.“

„Ale pozerali sa.“

„Hej.“ Kaja si zahryzla do pery. „Prepáč, Nela. Fakt.“

Nebolo to veľké ospravedlnenie. Žiadna dlhá reč, žiadne sľuby, že už nikdy. Iba dve slová, ktoré z nej vyšli trochu ťažšie než jej predchádzajúce ostré vety.

Nela prikývla. „Dobre. Len… nabudúce mi to povedz skôr, než vybuchneš na jeden popis.“

„Nabudúce mi radšej odpíš,“ povedala Kaja a na okamih zdvihla obočie.

„Ak mi mobil neumrie pod dekou, tak áno.“

Teraz sa Kaja usmiala naozaj, len maličko. „To je divný spôsob smrti mobilu.“

„Je to veľmi častý spôsob smrti mobilu.“

Keď sa vracali k triede, nešli tesne vedľa seba ako zvyčajne. Medzi nimi ostal asi krok priestoru. Aj ten však pôsobil inak než predtým. Nebol plný hnevu, skôr vecí, ktoré ešte nevedeli povedať.

Vo dverách triedy sedel Filip na kraji lavice a čakal na ďalšiu hodinu. Keď ich zbadal, prestal sa hrať s perom. Adam zdvihol pohľad od zošita. Ostatní spolužiaci sa tvárili, že riešia svoje veci, no ich ticho už nebolo také ostré.

Kaja prešla k zadnému stolu, vzala projekt a narovnala jeho prilepený roh. Potom podala Neline fotografie.

„Ten úvod je dobrý,“ povedala. „Len ho vytlač väčším písmom, nech ho je vidno.“

„Dobre,“ odpovedala Nela.

To bolo všetko. Žiadne objatie, žiadne veľké zmierenie pred triedou. Napriek tomu Filip konečne otvoril džús a Adam sa spýtal, či môže na nástenku pridať malú kresbu cyklotrasy. Trieda sa pohla ďalej, hoci všetci vedeli, že niečo medzi dvoma dievčatami ešte zostalo nedopovedané.

Večer Nela sedela pri stole vo svojej izbe. Lampa svietila len na zošit, zvyšok izby bol mäkko tmavý. Batoh ležal na zemi, otvorený, s trčiacim rohom učebnice dejepisu.

Mobil jej raz zavibroval. Bola to správa od Kaji.

Dík za dnes.

Nela sa na ňu chvíľu dívala. Prsty položila na klávesnicu, ale odpoveď hneď nenapísala. Nevedela, či má povedať Nemáš za čo, alebo či sa opýtať, ako to doma zvládne. Možno sa ozve neskôr. Možno zajtra. Možno bude lepšie najprv počkať, či Kaja sama povie viac.

Namiesto toho otvorila zápisník. Na čistú stranu napísala pomaly, tak aby sa jej písmená nerozutekali.

„Niektoré vety bolia až po vyučovaní.“