Les svetielok, časť 2: Cestička zo žaluďov

Lili kráčala pomaly po mäkkej lesnej cestičke. Mala na sebe mäkký zelený pršiplášť, na nohách drobné žlté čižmičky a cez plece jej visela taška v tvare lístka. Vedľa nej poletoval Svetlík, malý guľatý tvor so zlatým svitom, čiapočkou z lístka a priehľadnými krídelkami.

„Pozri, Svetlík,“ povedala Lili tichým hlasom. „Ideme k starej papradi.“

„Jéj, papraď!“ zajasal Svetlík. „Ale prečo vlastne?“

Lili sa usmiala. „Myslím, že tam niečo hľadáme. Ale čo?“

Svetlík sa poškrabal po líčku a jeho svetlo na chvíľku zablikalo. „Hm… možno som na to trochu zabudol.“

Lili sa nezľakla. Len sa pozrela okolo seba a pokojne prikývla. „Nevadí. Keď sa pozrieme spolu, spomenieme si.“

A tak prišli k starej papradi. Bola veľká, zelená a hebká. Jej listy sa vlnili ako jemné rúčky. Pri koreňoch paprade však Lili zbadala čosi čudné. Na zemi ležali drobné žalude. Neboli len tak rozhádzané. Tvorili tenkú cestičku.

„Aha!“ povedala Lili. „Žaluďová cestička.“

Sklonila sa nižšie. Cestička sa kľukatila popri papradi, no miestami sa akoby schovávala pod listami.

„To je pekné,“ zašepkal Svetlík. „Ale vedie sem? Alebo tam?“

Lili spravila malý krok vpred. Potom sa zastavila. Žalude boli raz viac vľavo, raz viac vpravo. Akoby sa cestička jemne menila.

„Teraz neviem, kadiaľ ísť,“ priznala Lili.

Svetlík sa rozletel do strany, potom zase späť. „Možno za tým veľkým listom! Alebo za tým malým kamienkom! Alebo… hm… prečo sme tu vlastne boli?“

Lili sa naňho pozrela s láskavým úsmevom. „Prišli sme niekomu pomôcť.“

„Aha, jasné!“ Svetlík sa rozžiaril trošku viac. „Pomôcť! To je pekné.“

Lili si vtedy všimla pri zemi malé lesné značky. Neboli veľké. Boli to len drobné čiarky a bodky pri korienkoch, skoro ako malé pozdravy z lesa. Položila na ne prst.

„Možno ukazujú smer,“ povedala.

Vtom sa z krovia ozvalo tiché šušťanie.

„Šu-šu, šu,“ znelo to mäkko a nesmelo.

Lili sa otočila. Pod nízkym kríčkom sedel malý ježko. Mal okrúhly noštek, malé trblietavé oči a na chrbátiku jemné pichliačiky. Pôsobil milo, len bol trochu unavený.

„Dobrý deň,“ povedal ježko tichým hláskom. „Hľadám svoju skrýšu. Je v nej mäkké lístie. Je to môj domček. Ale neviem presne, kde je.“

Lili si k nemu pokľakla, aby bola blízko, ale nie príliš. Usmiala sa. „Pomôžeme ti.“

Ježko si vydýchol. „To by bolo veľmi milé.“

Lili sa pozrela na jeho malé labky a na cestičku zo žaluďov. Zrazu si v duchu povedala: Chcem mu pomôcť.

A v tej chvíli sa stalo niečo krásne.

Prvý žaluď zažiaril jemným zlatým svetlom.

Potom druhý.

A potom tretí.

Cestička sa prestala pliesť. Ukázala sa jasnejšie, akoby sa narovnala a povedala: „Tadiaľto.“

Svetlík nadšene poskočil vo vzduchu. „Pozri! Žalude svietia!“

Lili vstala a vykročila za žiariacim žaluďom. Ten ju viedol trochu doľava. Potom ďalší zažiaril a ukázal cestu medzi koreňmi. Ďalší jemne blikol, keď Lili pomyslela na ježka a na jeho mäkké hniezdo.

„Fíha,“ zašepkal ježko. „To je moja cesta.“

Svetlík si zrazu spomenul. „Áno! Prišli sme pomôcť ježkovi!“

Jeho vlastné svetlo sa rozžiarilo ešte krajšie. Zlato sa rozlialo po tráve, po listoch a po malých žaluďoch. Les okolo nich bol hneď teplejší a jasnejší.

Lili kráčala pomaly vedľa ježka. „Neboj sa. Ideme spolu.“

Ježko prikývol. „S tebou sa kráča ľahšie.“

Cestička zo žaluďov ich viedla medzi koreňmi a popod nízke vetvičky. Nebola dlhá ani zložitá. Menila sa podľa toho, ako Lili myslela na pomoc. Keď sa sústredila na ježka, žalude svietili jasnejšie. Keď sa Svetlík usmial a letel nablízku, pridalo sa aj jeho svetlo.

A tam, za dvoma papraďovými listami, sa ukázal malý úkryt.

Bol vystlaný suchým, hebkým lístím.

„To je ono!“ zvolal ježko radostne.

Vbehol dnu, uložil sa do mäkkého hniezda a spokojne sa skrútil do klbka.

Keď sa veci začnú meniť

„Ďakujem,“ povedal. „Bez vás by som ho nenašiel.“

Lili sa usmiala. „Pomohli sme si.“

Svetlík sa usmial tiež. „A les nám pomohol späť.“

Vtedy sa okolo nich rozžiarili malé lesné lampášiky. Nebolo ich veľa, ale svietili jasnejšie než predtým. Bola to tichá, milá žiara, akoby sa les radoval spolu s nimi.

Lili sa ešte raz pozrela na starú papraď. Vedľa jej koreňov si všimla tenkú svetielkujúcu stopu. Nešla k ježkovi. Viedla hlbšie do lesa. Bola úzka, pokojná a zaujímavá.

Lili sa k nej naklonila. „Pozri, Svetlík. Tam je ešte jedna stopa.“

Svetlík k nej priletel a nahol hlavičku. „Kam vedie?“

Lili sa usmiala, no už sa neponáhľala. „To zistíme nabudúce.“

Ježko z hniezda len ticho zamrmlal: „Les má rád tých, čo pomáhajú.“

Lili prikývla. „A cestičky sa potom ukážu.“

Svetlík sa zachichotal. „Takže keď chceme niekomu pomôcť, les nám ukáže smer?“

„Presne tak,“ povedala Lili.

A obaja tam chvíľu len stáli. Lili s teplým úsmevom, Svetlík s mäkkým zlatým svitom. Ježko oddychoval vo svojej skrýši z lístia a les bol tichý, spokojný a bezpečný.

Pri starej papradi zostala žiarivá cestička a za ňou aj malá tajomná stopa. Neponáhľala sa nikam. Len čakala, kým sa po nej niekto s dobrým srdcom vydá znova.