Max a ponožkový detektív, časť 2: Stopy z omrviniek

Ráno v byte začalo celkom obyčajne. Teda aspoň skoro obyčajne. Dedo Fero stál v kuchyni s rukami vbok a tváril sa, akoby práve objavil najväčšiu záhadu sveta.

„Pozor!“ zvolal dramaticky. „Na podlahe je cestička z omrviniek!“

Max sa práve snažil obuť si topánky, jednu na pravú nohu a druhú… no, to už bolo trošku menej jasné. Zastal a pozrel na kuchynskú podlahu. Medzi stolom a dverami sa naozaj tiahla tenká omrvinková stopa.

Dedo Fero si okamžite nasadil detektívny klobúk, vytiahol veľkú lupu a prikrčil sa k zemi.

„Toto,“ povedal hlbokým hlasom, „nie je len taká obyčajná šmuha. Toto je stopa. Záhadná stopa. Možno aj nesmierne dôležitá stopa.“

Nina stála pri chladničke, krájala jablko a len zdvihla obočie.

„Alebo niekto len jedol rožok nad stolom,“ poznamenala.

Dedo Fero sa tváril, že to nepočul. Pomaly sledoval omrvinky, akoby kráčal po tajnej mape pokladu. Pri každom kroku si niečo zapisoval do malého zošita.

„Najprv kuchyňa,“ šepkal. „Potom chodba. Aha! Zvrat! Omrvinky vedú ďalej!“

Max sa snažil vyzerať nevinne. A darilo sa mu to asi tak dobre, ako keď niekto schová pod posteľ obrovského plyšáka a povie: „Ja nič, ja muzikant.“

„Max,“ spýtal sa dedo Fero, „nevidel si tu nejakú podozrivú sušienku?“

„Nie,“ povedal Max prirýchlo.

„A ty si si istý?“

„Úplne istý.“

Nina sa pozrela na Maxa, potom na omrvinky, potom znova na Maxa. Nepovedala nič. Len trochu pokrčila ramenami, akoby si v hlave uložila ďalší dielik skladačky.

Dedo Fero sa postavil a majestátne ukázal lupou smerom k chodbe.

„Vyšetrovanie pokračuje!“ vyhlásil. „Kto vie, kam nás táto cestička zavedie?“

Viedla presne tam, kam Nina čakala.

K Maxovej školskej taške.

Taška visela na háčiku pri vešiaku a zips bol jemne zasvinený drobnými omrvinkami. Na rohu sa leskol ešte jeden malý, obyčajný kúsok sušienkovej omrvinky.

Dedo Fero sa pred taškou zastavil, akoby stál pred zatvorenými dverami do tajnej skrýše.

„Aha!“ zvolal. „Podozrivý predmet číslo jeden: školská taška.“

Max rýchlo položil ruku na popruh.

„To je len taška,“ zamrmlal.

„Len taška?“ Dedo Fero sa zohol tak blízko, až sa mu okrúhle okuliare trochu skĺzli na nos. „Nie, nie. V detektívnom svete nič nie je len tak. Každý detail má svoj význam.“

Nina si prezerala zips.

„A tento detail má omrvinky,“ povedala.

Max preglgol.

Dedo Fero si založil ruky za chrbát.

„Max, vysvetli sa. Ako sa omrvinky dostali na tašku?“

„Možno… z kuchyne?“ skúsil Max.

„Z kuchyne až na zips?“

„No… vietor?“

Nina sa ticho zasmiala nosom.

„V byte nefučí hurikán, Max.“

Max sa zamračil, lebo mu bolo jasné, že výhovorky mu dnes veľmi nepomáhajú. A predsa to skúsil ešte raz.

„Možno sa to tam dostalo samo,“ povedal. „Omrvinky sú také… putovné.“

Dedo Fero si zapísal niečo do zošita.

„Putovné omrvinky,“ zamrmlal. „To je už skoro medzinárodný prípad.“

Max prešľapoval z nohy na nohu. Jeho tvár hovorila: „Prosím, už sa ma nepýtajte.“ Lenže dedo Fero bol práve v najlepšom.

„A kde si bol pred chvíľou?“ spýtal sa.

„V izbe.“

„A predtým?“

„V kúpeľni.“

„A ešte predtým?“

„Ešte v izbe,“ povedal Max.

„Zaujímavé,“ zašepkal dedo Fero. „Podozrivý má zjavne pohyblivú trasu.“

Nina sa oprela o stenu a sledovala Maxa, ako sa snaží vymyslieť niečo, čo sa už veľmi vymyslieť nedalo.

„Max,“ povedala pokojne, „čo bolo v tvojej taške?“

„Zošity.“

„A ešte?“

Max sa odmlčal.

Dedo Fero sa víťazoslávne narovnal.

„Aha! Ticho! To býva znak veľkého odhalenia!“

„Alebo znak toho, že niekto premýšľa,“ poznamenala Nina.

Max sa zahryzol do pery. Už nevyzeral len previnilo. Vyzeral aj trochu unavene, čo sa stáva, keď sa človek snaží tváriť nevinne príliš dlho.

„Ja som…“ začal, potom sa zasekol.

Dedo Fero si priložil lupu k oku.

„Hovor, Max. Detektívne srdce mi napovedá, že sa blíži zvrat.“

Keď sa veci začnú meniť

Max pozrel na zips tašky, na omrvinky, na Ninu a potom na deda Fera. Všetko sa mu zrazu zdalo zbytočne zložité.

„Dobre,“ vzdychol. „Ja som si do tašky dal sušienky.“

Nastalo ticho.

Dedo Fero pomaly spustil lupu.

„Sušienky?“ zopakoval. „Takže to bol snackový prípad?“

Max prikývol.

„Bol som hladný. A ráno som sa ponáhľal. Chcel som si vziať niečo malé na cestu a zabudol som sa spýtať. Lenže potom som jednu sušienku zjedol hneď… a druhú som mal v taške. A asi sa mi drobili cestou.“

Nina sa pozrela na kuchynský stôl.

„Tie sušienky boli pre návštevu,“ povedala.

Max sklopil oči.

„Ja viem. Len… som bol hladný. A potom som si povedal, že jednu si vezmem len na chvíľu. Nechcel som robiť problém.“

Dedo Fero si dal lupu pod bradu a zahral sa na veľmi smutného vyšetrovateľa.

„Ach,“ povzdychol si. „Takže celý tento veľkolepý prípad vznikol z jednej malej hladnej sušienky.“

„A z trochu zabudnutej tašky,“ dodala Nina.

„A z jedného veľmi rýchleho rána,“ doplnil Max.

Dedo Fero sa zamyslel, potom pokýval hlavou.

„Musím uznať,“ povedal vážne, „že je to mimoriadne obyčajné vysvetlenie. A práve preto výborné.“

Max prekvapene zdvihol hlavu.

„Nebudete sa hnevať?“

Dedo Fero si upravil klobúk.

„Hnevať? Nie. Ja som len dúfal v dramatickejší koniec. Ale pravda je lepšia než tridsať dramatických koncov.“

Nina sa usmiala tým svojím malým suchým úsmevom.

„A výhovorky boli horšie než sušienky,“ povedala.

Max sa trochu začervenal, ale bolo mu viditeľne ľahšie.

„Takže… stačí upratať?“

„Presne tak,“ povedala Nina.

„A vyčistiť tašku,“ dodal dedo Fero. „Detektívna hygiena je dôležitá.“

Všetci sa pustili do práce. Nina vytiahla obrúsok, Max vytriasol zo školského batohu papieriky, ceruzky a jednu nešťastnú omrvinku, ktorá sa držala zipsu ako lepidlom. Dedo Fero zbieral drobky s takou vážnosťou, akoby práve zachraňoval múzeum.

„Táto operácia má názov,“ oznámil.

„To určite má,“ zamrmlala Nina.

„Záverečná detektívna operácia Omrvinka!“ vyhlásil dedo Fero.

Max sa zasmial.

„To znie, akoby sme išli do boja.“

„Aj ideme,“ povedal dedo Fero a uložil poslednú omrvinku do koša. „Do boja proti neporiadku.“

Keď bolo skoro všetko hotové, Nina vzala vlhkú handričku a pozrela sa na miesto, kde predtým ležali sušienky.

„Aspoň vieme,“ povedala, „že keď Max povie, že je niečo v poriadku, treba sa pozrieť aj na zipsy.“

„Hej!“ ozval sa Max, ale usmieval sa.

V tej chvíli si dedo Fero všimol niečo biele na stole.

„Aha!“ zvolal. „Ďalšia stopa!“

Všetci sa zhrnuli k stolu.

Na papieriku bolo veľkými písmenami napísané:

„NEOTVÁRAŤ, KÝM NEDOJETE SUŠIENKY“

Max sa zamračil.

„To tam nebolo.“

Nina sa naklonila bližšie.

„Nie. Ale je to čudne povedané. A veľmi čitateľne.“

Dedo Fero si priložil lupu k papieriku, akoby išlo o starú mapu pokladu.

„Toto,“ povedal pomaly, „je nová záhada.“

Max sa nadýchol.

„Kto to tam dal?“

Nina sa pozrela na dvere, potom na stôl, potom na deda Fera.

„To je presne tá správna otázka,“ povedala.

Dedo Fero sa už tváril, že ide znova začať vyšetrovanie.

„A ja,“ zahlásil, „už tuším, že tento prípad bude ešte zaujímavejší než ten s omrvinkami.“

Max si schoval ruky do vreciek a usmial sa.

Bolo mu ľahšie. Kuchyňa bola čistá, taška vytriasená a pravda povedaná. A to bolo zvláštne príjemné.

Len ten papierik na stole zostal ako malé pichnutie zvedavosti.

Kto ho tam nechal?

A prečo chcel, aby sa sušienky dojedli skôr, než sa niečo otvorí?

Max sa pozrel na Ninu.

Nina sa pozrela na deda Fera.

Dedo Fero sa pozrel na papierik.

A potom všetci traja naraz povedali:

„Ďalší prípad!“