Zvieratká z Malej lúky, 7. časť: Veľké ticho bez včielok

Ráno na Malej lúke voňalo mäkkou trávou a žltými iskerníkmi. Slnko sa práve prehúplo ponad starý dub, keď Ježko Bobo vyšiel z malého tunela pod koreňom.

Na pichliačoch niesol dva suché lístky. Jeden bol hnedý ako gaštan a druhý mal dierku v tvare malého okienka.

„Pozrite, aké pekné listy som našiel!“ zavolal Bobo na kamarátov.

Veverička Líza priskákala po nízkom konári a Zajačik Timo prišiel cestičkou medzi kvietkami. Cestou sa zastavil pri kamienku, ktorý ležal uprostred chodníčka. Jemne ho odkotúľal bokom, aby sa po cestičke dalo pohodlne hopkať.

„Dnes je lúka nejako tichá,“ zašepkal zajačik a nastražil mäkké ušká.

Bobo položil lístky na zem a tiež počúval. Tráva šumela. V diaľke zurčal malý potôčik. Nad hlavami zacvrlikal vtáčik.

Len pri kvietkoch nebolo počuť takmer nič.

„Kde je bzučanie?“ spýtala sa Líza. Rýchlo obehla modré zvončeky, ružové ďateliny aj biele margarétky. „Včera tu bolo bzz, bzz, bzz! A dnes som videla len dve malé včielky.“

Pri červenom maku sedela jedna včielka. Pomaly sa prešla po lupienku, našla kvapku sladkého nektáru a odletela preč.

„Možno spia?“ navrhol Bobo.

„Ale slnko už svieti,“ povedal Timo. „A kvietky sú otvorené.“

Traja kamaráti stáli medzi kvetmi a načúvali veľkému tichu. Kvietkov bolo veľa, boli pestré a voňavé. Predsa však vzduch pôsobil akosi prázdno.

Práve vtedy sa na starom konári nad nimi ticho usadila Sovička Uma. Na nose sa jej zaleskli malé okuliarky.

„Dobré ráno, priatelia,“ pozdravila ich.

„Uma, prečo je pri kvietkoch tak málo včielok?“ spýtal sa Bobo. „Niečo sme pokazili?“

Sovička sa pokojne rozhliadla po lúke. „Nič ste nepokazili. Len sa pozrite bližšie. Včielky a kvietky sú kamaráti. Kvietok dá včielke sladký nektár. Včielka potom pomáha kvietkom, aby sa im dobre darilo.“

Líza naklonila hlávku. „Takže kvietky čakajú na včielky?“

„Aj včielky hľadajú kvietky,“ prikývla Uma. „Najradšej majú pokojné, čisté miesta, kde môžu ľahko sadnúť na otvorený kvet.“

Timo sa obzrel na okraj lúky. Medzi niektorými kvietkami ležali mokré lístky, na ktorých sa ešte leskla nočná rosa. Inde sa vysoká tráva skláňala cez malé fialové kvety.

„Možno ich včielky zhora ani dobre nevidia,“ povedal opatrne.

„To je dobrý postreh,“ usmiala sa Uma. „Malá lúka by dnes možno potrebovala pár malých kvetinových zákutí.“

Líza už poskočila tak vysoko, až sa jej huňatý chvost zatočil do oblúčika. „Ja ich nájdem!“

O chvíľu bola veverička pri slnečnom mieste vedľa cestičky. Rástli tam žlté púpavy, biela ďatelina a tri modré zvončeky.

„Tu!“ zavolala. „Slnko sem svieti, kvietky sú farebné a je tu dosť miesta.“

Timo sa po cestičke prešiel pomaly sem a tam. Odhrnul iba jeden malý konárik, ktorý zakrýval ďatelinu, a popri kvetoch uhladil trávičku labkami.

„Cestička zostane čistá,“ povedal. Potom ukázal na chumáč trávy. „Ale túto trávu necháme. Je v nej domov pre drobné chrobáčiky.“

„Necháme ju,“ súhlasil Bobo. „Pomáhame jemne.“

Ježko si na pichliače naložil suché lístky, ktoré ráno našiel. Odniesol ich ku kríčku na okraji lúky, kde už ležalo viac lístkov. Potom sa vrátil po ďalšie, ktoré zakrývali nízke kvietky.

Pracoval pomaly, no vytrvalo. Raz mu jeden list skĺzol z pichliačov rovno na nos.

„Fíí!“ kýchol Bobo.

Líza sa zachichotala. „Tvoj nos chcel tiež pomáhať!“

Aj Timo sa usmial, no ďalej dával pozor, aby nikto nestúpil na kvietky. Medzitým Líza našla ešte jedno pekné miesto pri plochom kameni. Rástla tam voňavá mäta a malé biele kvety so žltým stredom.

Keď boli obe zákutia upravené, kamaráti si sadli kúsok bokom. Čakali potichu.

Najprv sa nič nestalo.

Bobo pozrel na žlté púpavy. Líza sa poškrabala za uškom. Timovi sa zdalo, že je ticho ešte väčšie než predtým.

„Možno sme tie správne kvietky nenašli,“ povedal zajačik tichým hlasom.

Uma sa na konári ani nepohla. „Niekedy lúka potrebuje malú chvíľu,“ pripomenula im.

Keď sa veci začnú meniť

A naozaj. Zrazu nad modrým zvončekom preletelo niečo malé a pásikavé.

„Včielka!“ zašepkala Líza.

Drobná včielka sadla na otvorený kvet. Potom priletela druhá. O chvíľu si jedna našla ďatelinu a ďalšia krúžila nad púpavou.

Bzzzz.

Nebolo to hlasné bzučanie. Bolo mäkké a veselé, ako keď niekto potichu spieva pri práci.

Bobo sa usmial tak široko, až mu spod pichliačov vykukli malé ušká. „Počujete? Lúka má zasa svoj zvuk.“

Timo pozoroval, ako včielky pristávajú na kvetoch. „Teraz majú kam sadnúť a čo hľadať.“

Líza spokojne mávla chvostom. „A našli sme im dve nové farebné zastávky!“

Uma priletela o trochu nižšie na vetvu. „Kvietky dali včielkam nektár,“ povedala jemne. „A včielky im prinesú svoju pomoc. Takto sa na lúke kamaráti starajú jeden o druhého.“

Neskôr sa slnko naklonilo k večeru a tráva dostala teplú zlatú farbu. Pri upravených kvietkoch ešte stále lietalo pár včielok. Bzz, bzz, bzz — ticho, pokojne a spokojne.

Bobo si na pichliače naložil už len jeden malý lístok. Líza skočila na nízky konár a Timo naposledy skontroloval čistú cestičku.

Potom sa všetci štyria pozreli na farebné zákutia pri kvietkoch.

Dnes Malej lúke pomohli dve nové kvetinové zákutia pre včielky.