Les svetielok, časť 3: Listy v košíku

Pri okraji čarovného lesa bolo ráno mäkké ako perinka. V tráve sa trblietali kvapky rosy a medzi stromami sa pomaly prebúdzali malé lampášiky. Lili kráčala po cestičke v zelenej pláštenke, malých žltých čižmičkách a s taštičkou v tvare lístka. Vedľa nej poletoval Svetlík, malý guľatý tvor so zlatým svetlom, ktoré dnes svietilo trochu roztržito, akoby aj on ešte len otváral oči.

„Počujem šuchot listov,“ povedal Svetlík a naklonil sa doprava. „Alebo možno doľava. Alebo… aha, asi som sa zase trošku zamotal.“

Lili sa usmiala. Bolo jej pri ňom vždy dobre, aj keď bola aj ona trochu nesmelá.

Na okraji lesa sedela babka Malá. Mala sivé vlasy zapletené do vrkoča, modrý pletený šál a pri nohách košík. V košíku však neboli len šišky ako inokedy. Bol plný listov. Žltých, červených, zelených, okrúhlych, špicatých, veľkých aj drobných.

Babka Malá si vzdychla, ale nie smutne. Skôr tak, ako keď človek nevie, kde začať.

„Dobré ráno, deti,“ povedala pokojne. „Vietor mi listy poprehadzoval. Chcela som ich odniesť na ich miesto odpočinku, no teraz už neviem, ktorý kam patrí.“

Lili sa zastavila a pozrela na košík. Bolo v ňom naraz veľa farieb aj tvarov. Najprv nič nepovedala. Len pevnejšie chytila remienok svojej taštičky.

Svetlík sa naklonil nad košík.

„Fú,“ povedal. „Košík je akýsi… listnatý guláš.“

„Presne tak,“ zasmiala sa babka Malá. „A preto potrebujem pomoc. Pomôžete mi, deti?“

Lili prikývla veľmi ticho. Potom si uvedomila, že babka sa usmieva, a tak prikývla ešte raz, o trochu istejšie.

„Pomôžeme,“ povedala.

Babka Malá vytiahla z košíka jeden list. Bol žltý a mal oblý okraj.

„Hádanka je jednoduchá,“ povedala. „Čo je žlté ako slnko a okrúhle ako tanierik? A čo je červené ako jabĺčko a špicaté ako hviezdička?“

Svetlík sa zamyslel. Jeho svetlo najprv zatrepotalo, potom sa rozžiarilo.

„Listy!“ zvolal.

„Áno,“ prikývla babka. „Niektoré listy si oddychujú podľa farby. Iné podľa tvaru. Keď sa vrátia na svoje miesto, les si vydýchne.“

Lili si zo zeme zdvihla malý konárik a nakreslila do mäkkej pôdy dve čiary.

„Tu budú svetlé listy,“ povedala opatrne. „A sem tmavšie.“

Svetlík sa hneď potešil. Jeho žiara bola teplá a jasná.

„A tu budú okrúhle,“ dodal. „A tu špicaté! Ukážem ti ich pekne po jednom.“

Začal pomaly vyberať listy z košíka. Každý držal chvíľočku vo vzduchu, aby si ho Lili dobre prezrela.

Prvý bol žltý a okrúhly. Lili ho položila k žltým, okrúhlym listom.

„Správne,“ povedala babka Malá. „Vidíš, Lili? Tvoje oči si všímajú aj malé rozdiely.“

Lili sa jemne usmiala. Oči sa jej ešte trochu hanblivo skláňali, ale už sa nebála.

Druhý list bol červený a špicatý. Lili ho položila k červeným listom.

„Aj tento je na správnom mieste,“ povedala babka.

Svetlík zablýskal malým zlatým svetlom.

Lili si potom vzala ďalší list. Bol zelený, ale jeho okraj bol zvlnený. Chvíľku váhala.

„Je to sem?“ spýtala sa potichu.

„Skús sa pozrieť na farbu aj tvar,“ povedala babka Malá láskavo.

Lili sa nadýchla. Pozerala sa na list pozorne, pomaly, bez ponáhľania.

„K zeleným, ale nie k okrúhlym,“ povedala nakoniec. „Sem, k zvlneným.“

„Výborne!“ zvolala babka a poklepala si dlaňou o koleno. „Už si na to prišla sama.“

Svetlík sa cítil dôležito. Možno až príliš dôležito. Začal ukazovať listy priveľmi rýchlo.

„Tento sem! Alebo tam? Alebo…“

Dva drobné listy sa pritom trošku pošuchli a jeden skoro spadol z kôpky.

Lili ho rýchlo zachytila.

Svetlík sa zarazil. Jeho svetlo sa stlmilo len o chĺpok.

„Prepáč,“ povedal. „Som rýchly kamarát.“

„A ja som zase pomalá,“ šepkla Lili. „Ale spolu nám to ide dobre.“

Babka Malá sa usmiala ešte širšie.

„Tak je to najlepšie,“ povedala. „Ty pomaly, ty rýchlo a ja pokojne. Každý trošku inak, ale všetci spolu.“

A tak triedili ďalej.

Keď sa veci začnú meniť

Lili kládla zelené k zeleným, žlté k žltým, červené k červeným. Okrúhle listy dávala na jednu kôpku, špicaté na druhú. Najprv listy rozdeľovali podľa farby a potom ešte podľa tvaru. Svetlík ich osvetľoval mäkkým svetlom, aby sa nepomýlili. Babka Malá občas pridala krátku hádanku.

„Ktorý list je ako malá loďka?“ spýtala sa raz.

„Tento,“ povedala Lili a položila list na správne miesto.

„Ktorý je ako hviezdička?“ spýtal sa Svetlík po chvíli.

„Tento!“ zasmiala sa Lili.

A zrazu sa z trávy pri cestičke ozvalo jemné cinknutie.

Cink.

Potom ďalšie.

Cink, cink.

Lili aj Svetlík zdvihli hlavy.

Medzi steblami trávy sa rozžiaril malý lampášik. Bol ešte maličký, ale svietil mäkkým zlatým svetlom. Vedľa neho sa zobudil ďalší. A potom ešte jeden.

„Pozri!“ zašepkala Lili.

Babka Malá prikývla.

„Les má rád, keď veci odpočívajú na svojom mieste,“ povedala jednoducho. „Vtedy sa mu dobre svieti.“

Bolo to krásne. Lili sa už necítila nesmelá. Práca s listami sa zmenila na pokojnú hru. Všetko išlo ticho, pomaly a pekne.

Svetlík svietil stále teplejšie. Jeho svetlo bolo také spokojné, až sa mu okolo uší mihotali malé iskričky radosti.

Košík sa pomaly napĺňal znovu, ale už nie zmätkom. Bol v ňom poriadok. Žlté listy ležali spolu, červené spolu, okrúhle spolu, špicaté spolu. Niektoré mali miesto odpočinku pri okraji košíka, iné v malých zväzkoch na mäkkej látke.

Keď bolo triedenie skoro hotové, babka Malá položila posledný list navrch.

„A teraz posledná hádanka,“ povedala ticho. „Kde spia najfarebnejšie listy, keď sa deň skončí?“

Lili sa zamyslela. Svetlík tiež. Jeho svetlo sa zatriaslo, ale nepovedal nič hneď.

Babka sa len usmiala.

„Možno to zistíme inokedy,“ dodala. „Niektoré tajomstvá potrebujú čas.“

Lili prikývla. Už vedela, že aj keď človek niečo najprv nevie, nemusí sa ponáhľať. Stačí pomôcť, pozerať sa pozorne a zostať pokojný.

Babka Malá postavila košík bokom a oboma rukami si zľahka uhladila šál.

„Ďakujem vám, deti,“ povedala. „Bez vás by bol môj košík ešte stále poprehadzovaný.“

„A bez teba by sme nevedeli tú hádanku,“ povedala Lili.

Svetlík sa rozžiaril teplým, spokojným svetlom.

„A bez Svetlíka by som nevidela, ktorý list sa kam hodí,“ doplnila Lili.

Babka Malá sa zasmiala tichým, príjemným smiechom.

„Vidíte? Každý pomohol trošku inak. A práve preto to bolo dobré.“

Keď sa lúčili, lampášiky pri cestičke ešte raz jemne zablikali. Akoby si pamätali, že dnes sa v lese niečo pekné upratalo.

Lili zamávala babke Malej. Už sa nehanbila tak ako ráno. Kráčala späť domov pokojne a pyšne. Svetlík poletoval vedľa nej a jeho zlaté svetlo bolo mäkké ako teplý čaj.

Za nimi zostal košík plný listov a pri ňom tichá lesná hádanka. A niekde medzi stromami, tam, kde vietor šuchoce len potichu, možno čakalo miesto, kde si najfarebnejšie listy v noci odpočívajú.

A les svetielok svietil ešte chvíľu dlhšie.