Zvieratká z Malej lúky, časť 2: Smädný kvietok

Na Malej lúke bol teplý deň. Slnko svietilo na mäkkú trávu, kamienky pri potôčiku aj biele chumáčiky ďateliny. Včielky už lietali pomalšie a motýle si sadali do tieňa pod listy.

Veverička Líza preskakovala cez malé trsy trávy. Hop na kameň, hop cez cestičku, hop ku kríčku! Jej huňatý chvost sa pri behu vlnil ako mäkká metlička.

„Posledný skok až k potôčiku!“ zvolala veselo.

Práve vtedy sa zastavila pri jednom malom kvietku. Kvietok rástol v tráve, celkom nízko pri zemi. Mal žltý stred a pár svetlofialových lupienkov. Lenže jeho hlávka nepozerala hore za slnkom. Skláňala sa k suchej hline.

Líza si čupla tak blízko, ako len mohla, no labkami sa ho nedotkla.

„Aha,“ zašepkala. „Ty si sa schoval? Alebo si unavený?“

Kvietok sa nepohol. Vedľa neho ležalo tenké stebielko trávy a zem okolo bola teplá.

Líza sa obzrela po lúke. Potom si priložila labky k ústam a zavolala: „Bobo! Timo! Uma! Poďte sem, prosím!“

Ježko Bobo prišiel ako prvý. Kráčal pomaly, aby mu z pichliačov nespadol pekný zelený list, ktorý si niesol na chrbte. Za ním pribehlo mäkkými skokmi zajačik Timo. Sovička Uma priletela potichu a usadila sa na nízkom konáriku liesky.

„Čo si našla?“ spýtal sa Bobo a naklonil guľatú hlávku.

Líza ukázala labkou dolu. „Tento kvietok má hlávku stále dole. Chcem mu hneď pomôcť!“

Timo si sadol vedľa nej. Jeho dlhé ušká sa pohli v teplom vetríku. „Najprv musíme zistiť, čo potrebuje,“ povedal ticho. „Ak budeme okolo neho skákať, možno ho ešte viac vyrušíme.“

„To je pravda,“ prikývla Uma z konárika. „Po takomto teplom dni môže mať rastlinka smäd. Nepotrebuje veľa. Len trochu vody, chládok a pokoj.“

Bobo sa pozrel smerom k potôčiku. „Prinesiem mu vody!“

„Počkaj,“ ozvala sa Líza. „Potôčik je celkom ďaleko. A čo ak prinesieš priveľa?“

Ježko sa zastavil. To mu nenapadlo. Veľká kvapka by mohla maličký kvietok ohnúť ešte viac.

Uma sa jemne usmiala. „Voda je vzácna. Preto jej nemusíme brať veľa. Pozrime sa, či nájdeme len pár malých kvapiek.“

Kamaráti sa rozhliadli. Na slnku už skoro všetka ranná rosa zmizla. Na širokých listoch pri tienistom kríčku sa však ešte ligotali drobné kvapôčky.

„Tam!“ zašepkal Bobo.

Opatrne položil svoj zelený list pod okraj listu kríčka. Potom ho trošku nadvihol ňufáčikom. Jedna kvapka sa skĺzla dolu. Cink! Pristála na Bobovom liste. Za ňou prišla druhá a potom ešte tretia.

„Mám ich!“ povedal potichu, akoby niesol malé poklady.

Medzitým Timo skúmal, kde slnko svieti najsilnejšie. Nad kvietkom našiel veľký list skorocelu. Chytil ho jemne labkami a podoprel tenkým stebielkom trávy.

„Takto,“ povedal spokojne. „Nebude tu tma. Len maličký tieň.“

Líza chcela kvietok ofúkať chvostom, aby mu bolo chladnejšie. Už sa nadýchla, no Uma sa na ňu pozrela ponad malé okrúhle okuliare.

„Veľký vietor by mohol byť preňho priveľa,“ povedala láskavo.

Veverička prikývla. „Tak budem len potichu sedieť.“

Bobo sa vracal veľmi, veľmi pomaly. Krok, zastavenie, krok. List držal rovno, aby sa kvapky nerozkotúľali do trávy. Pri kvietku sa sklonil, no zrazu sa mu pod labkou pohlo suché stebielko.

„Jaj!“ zašepkal.

List sa naklonil.

Líza rýchlo priskočila, ale Timo ju jemne zadržal labkou. „Pomaly,“ povedal. „Bobo to zvládne.“

Ježko sa ani nepohol. Nadýchol sa a oprel list o maličký kamienok pri kvietku. Potom ho naklonil len trošku.

Prvá kvapka sa skĺzla do hliny pri stonke. Druhá ju nasledovala. Tretia ostala visieť na okraji listu ako guľaté sklíčko.

„Ešte jedna,“ zašepkala Líza.

Bobo list nepatrne pohol. Posledná kvapka padla presne tam, kam mala.

Všetci štyria chvíľu čakali. Nad nimi zašumel kríček. Z diaľky bolo počuť mäkké bzučanie včielky. Kvietok zostal ticho pod Timovým zeleným tieňom.

„Možno potrebuje viac času,“ povedal Bobo trochu neistým hlasom.

„Áno,“ prikývla Uma. „Rastlinky robia veľa vecí pomaly. Tak ako ty, Bobo.“

Keď sa veci začnú meniť

Ježko sa na tom usmial.

O chvíľu sa jeden svetlofialový lupienok jemne pohol. Potom sa pohol aj druhý. Malá hlávka sa nadvihla len kúsok, celkom maličko, no už nepozerala do hliny.

„Pozrite!“ vydýchla Líza.

Timo nepustil list, aby tieň zostal na svojom mieste. Bobo si sadol do trávy a oči mu zažiarili. Aj Uma sklonila hlávku, aby kvietok dobre videla.

Kvietok sa ešte raz pomaly preťahoval. Jeho tenká stonka už stála o trochu rovnejšie. Pri ňom sa ligotila tmavšia, vlhkejšia zem.

„Malá pomoc,“ zašepkal Timo, „a pozri, aká je dôležitá.“

Líza sa usmiala, ale tentoraz nezatlieskala ani nevyskočila. Len položila pri kvietok drobný suchý lupienok, aby slnko nesvietilo priamo na zem pri jeho korienkoch.

Neskôr slnko kleslo nižšie. Tieň stromov sa natiahol cez časť Malej lúky a vzduch už nebol taký teplý. Timo opatrne pustil list skorocelu. Bobo si zobral svoj list späť na pichliače.

„Ráno môže prísť rosa,“ povedala Uma. „Možno sa napije aj ďalší kvietok.“

Pri tráve neďaleko sa naozaj ukázal iný malý púčik. Bobo sa naň zvedavo pozrel, no nič pri ňom nemenil. Iba si zapamätal, kde rastie.

Štyria kamaráti potom kráčali pomaly po lúke. Líza už nebežala tak rýchlo. Občas sa zastavila a pozrela sa na kvietky pri cestičke. Malá lúka voňala trávou, teplou hlinou a ďatelinou.

Za nimi zostal drobný fialový kvietok. Jeho hlávka sa ticho pozerala hore.

Dnes Malej lúke pomohla malá kvapka vody. A možno sa zajtra z rannej rosy napije aj ďalší kvietok.