Seriál: Max a ponožkový detektív Vek: Školáčik 6-9 Epizóda: 1/12
Dedo Fero skúma kúpeľňové dlaždice lupou, Max poskakuje s jednou ponožkou a Nina sa pobavene opiera o zárubňu.

Max a ponožkový detektív je nová časť seriálu Max a ponožkový detektív, pripravená ako dvojjazyčný detský príbeh v slovenčine aj angličtine.

Max a ponožkový detektív: začína sa príbeh

Max mal ráno pocit, že budík nezvonil, ale vybuchol.

Vyskočil z postele, rozstrapatené blond vlasy mu trčali na všetky strany a červené tričko s malou raketou si obliekol tak rýchlo, že raketa na chvíľu skončila na chrbte. Potom si ho pretočil správne a odbehol do kúpeľne.

— Stíham, stíham, určite stíham, — mrmlal si.

Na chodbe sa ozval Ninin pokojný hlas:

— Keď niekto povie stíham trikrát za sebou, väčšinou už nestíha.

Max sa rozhodol, že túto poznámku nebude počuť. Otvoril zásuvku v kúpeľni, vytiahol ľavú ponožku so zelenými prúžkami a natiahol si ju na nohu. Potom siahol po pravej.

Nič.

Siahol hlbšie.

Stále nič.

Pozrel pod uterák. Potom za umývadlo. Potom za kôš na bielizeň. Našiel sponku, modrú kocku zo stavebnice a papierik od cukríka, ktorý podľa neho určite pochádzal z dávnych čias. Pravú ponožku však nenašiel.

— To nie je možné, — povedal Max. — Ponožky predsa žijú v pároch.

Do kúpeľne nakukla Nina. Mala tmavé vlasy v copíku, fialovú mikinu a výraz človeka, ktorý už ráno videl veľa Maxových prekvapení.

— Niektoré páry sa asi pohádali, — povedala. — Tvoja ľavá ponožka vyzerá dosť opustene.

Max otvoril ďalšiu zásuvku a vytiahol žltú ponožku s modrými bodkami.

— Vyriešené. Budem mať jednu zelenú a jednu žltú.

Nina sa pozrela na jeho nohy.

— Výborne. Dnes budú tvoje chodidlá vyzerať ako dve rôzne dopravné značky.

— Ľudia si to nevšimnú.

— Max, učiteľka si všimla, keď si mal minulý týždeň v peračníku namiesto gumy rožok.

Max si povzdychol. Vtom zazvonil zvonček.

— To bude dedo Fero, — povedala Nina.

O chvíľu sa vo dverách kúpeľne objavil dedo Fero. Mal detektívny klobúk, béžovú vestu, okrúhle okuliare, sivé fúzy a v ruke veľkú lupu. Vyzeral, akoby prišiel odhaliť tajomstvo kráľovskej pokladnice, nie vypiť čaj.

— Dobré ráno, rodina, — povedal slávnostne. — Prišiel som len na chvíľu, ale podľa napätia vo vzduchu cítim prípad.

Max ukázal na svoju jednu ponožkovanú nohu.

— Zmizla mi pravá ponožka. Ale ja už idem do školy. Vezmem si inú.

Dedo Fero stuhol. Potom pomaly zdvihol lupu.

— Pravá ponožka? Zmizla bez rozlúčky?

— Možno sa vyparila, — navrhol Max.

— Mladý muž, — povedal dedo Fero vážne, — žiadna ponožka sa nevyparí bez dôvodu. Najmä nie pravá.

Max ráno hľadá stratenú ponožku v kúpeľni, zatiaľ čo Nina ho pokojne sleduje z chodby.

Nina si prekrížila ruky.

— Tak to bude náročné ráno.

Dedo Fero urobil krok do kúpeľne a pozrel sa na dlaždice, akoby čítal tajné posolstvo.

— Vyhlasujem túto kúpeľňu za miesto činu. Nikto sa ničoho nedotýka!

Max práve držal v ruke zubnú kefku.

— Ani zubov?

Dedo Fero chvíľu premýšľal.

— Zuby sú výnimka. Hygiena má alibi.

Vyšetrovanie sa začalo pri koši na bielizeň. Dedo Fero si kľakol a lupu priložil tak blízko k prádlu, že si skoro zväčšil vlastný nos.

— Kôš na bielizeň, — zašepkal. — Temná jaskyňa bavlny.

— Je to len kôš, — poznamenala Nina.

— Každá jaskyňa začína ako kôš, keď sa do nej nikto nepozrie dosť vážne.

Dedo Fero opatrne vytiahol osamelú ľavú ponožku. Bola sivá a tvárila sa, ako sa tvária ponožky: nijako.

— Ďalšia ľavá, — povedal dedo Fero. — Zaujímavé.

Potom vytiahol pyžamové nohavice, tričko a školský zošit.

Nina zdvihla obočie.

— Max, prečo je tvoj zošit z prírodovedy v koši na bielizeň?

Max sa zamyslel.

— Možno sa chcel oprať. Mal tam škvrnu od jogurtu.

— Zošity sa neperú, — povedala Nina.

— To som si aj myslel, preto som ho tam asi len odložil dočasne.

— Dočasne od včera večera?

Max sa pozrel na strop.

— Čas je veľmi zložitá vec.

Dedo Fero si zapísal do malého notesu: zošit v koši, podozrivo vzdelaný. Potom sa otočil k Maxovi.

— Čo sa dialo včera večer?

— Nič zvláštne. Hľadal som ceruzku. Potom som hľadal pravítko. Potom som zabudol, že hľadám ceruzku, a našiel som malú plastovú prilbu pre dinosaura. Ale bola mu malá.

Nina prikývla.

— A popritom prehádzal polovicu kúpeľne.

Dedo Fero, Max a Nina skúmajú Maxovu neporiadnu izbu plnú hračiek, kníh a stôp.

— Nie polovicu, — ohradil sa Max. — Možno tretinu. Väčšiu tretinu.

Keď sa veci začnú meniť

Pravá ponožka však nikde nebola.

Trojica sa presunula do chodby. Max poskakoval na jednej zelenej ponožke a v druhej ruke držal žltú ponožku pre prípad núdze. Dedo Fero sa zastavil pri Maxových papučiach.

— Hm. Papuče.

— Čo s nimi? — spýtal sa Max.

— Príliš ticho stoja. To je vždy podozrivé.

Nina si povzdychla, ale usmievala sa.

Dedo Fero nadvihol jednu papuču lupou, akoby mohla uštipnúť. Vnútri bola len malá guľôčka prachu.

— Prach má alibi, — oznámil. — Bol tu dlho.

Potom zbadal zrolovaný uterák na lavičke.

— Stoj! Ponožkové burrito!

Maxovi sa rozžiarili oči.

— To znie chutne.

— Ponožkové burrito sa neje, — povedala Nina. — Dúfam.

Rozbalila uterák. Vypadla z neho gumička do vlasov a malá plastová kocka.

— Moja kocka! — zvolal Max. — Tú som hľadal minulý piatok.

— Vidíš, — povedala Nina. — Tvoje veci sa nestrácajú. Ony len cestujú bez mapy.

Max sa zamyslel a pozrel k oknu.

— Možno ponožku uniesli mimozemšťania. Má zelené prúžky. Možno si mysleli, že je to signál.

Nina pokojne odvetila:

— Mimozemšťania by si určite zobrali pár. Nebudú predsa lietať vesmírom s jednou pravou ponožkou.

Dedo Fero sa zatváril ešte vážnejšie.

— Vylučujeme mimozemšťanov. Dočasne.

Max pozrel na hodiny.

— Ja naozaj musím ísť do školy.

— Najprv izba, — povedala Nina.

Max zbledol.

— Moja izba? Tam ponožka určite nie je.

— Presne preto tam bude, — povedala Nina.

Max víťazne vyťahuje zeleno-prúžkovanú ponožku z vrecka modrého župana, Nina sa usmieva a dedo Fero si zapisuje poznámky.

Maxova izba bola veselá a útulná, ale tiež vyzerala, akoby sa v nej v noci konal zjazd školských pomôcok, hračiek a stavebníc. Na zemi ležali knihy, zošity, kocky, autíčko bez jedného kolesa a papierová vesmírna loď. Na posteli sedel plyšový dinosaurus s malým vankúšikom.

Dedo Fero sa zastavil uprostred izby.

— Toto nie je izba. Toto je mapa ponožkového bludiska.

— Ja presne viem, kde mám veci, — povedal Max.

Urobil krok a stúpil na ceruzku. Tá sa odkotúľala pod stoličku.

— Aha, ceruzka! Tú som včera hľadal.

Nina sa pozrela na deda Fera.

— Prípad ceruzky vyriešený náhodným stúpením.

Dedo Fero si zapísal ďalšiu poznámku.

— Metóda bolestivo účinná, ale neodporúča sa.

Nina nechodila po izbe ako detektív. Chodila po nej ako niekto, kto vie, že odpoveď často neleží v najväčšej kope, ale vedľa nej. Všimla si otvorenú zásuvku. Potom župan prehodený cez stoličku. Potom plyšového dinosaura.

— Max, — povedala pomaly, — prečo má tvoj dinosaurus pri sebe vankúšik?

— Lebo spí, — odpovedal Max.

— A prečo nemá čiapku? Včera si tvrdil, že dinosaurus nemôže spať s holou hlavou, lebo mu prechladnú myšlienky.

Max otvoril ústa. Potom ich zavrel. Potom si pošúchal čelo.

— Počkať. Ja som mu chcel spraviť spaciu čiapku.

Dedo Fero dramaticky zdvihol prst.

— Motív je odhalený! Ochrana dinosaurej hlavy.

— Hľadal som niečo mäkké, — pokračoval Max. — Niečo zelené. Lebo dinosaurus má rád zelenú.

Nina ukázala na župan na stoličke.

— A niečo si možno odložil tam?

Max podišiel k županu. Bol mäkký, modrý a mal veľké vrecká. Max strčil ruku do pravého vrecka. Chvíľu tam lovil.

Jeho tvár sa zmenila z napätej na prekvapenú a potom na víťaznú.

— Mám ju!

Vytiahol pravú ponožku so zelenými prúžkami. Bola čistá, trochu pokrčená a úplne nevinná.

Dedo Fero si dal ruku na srdce.

— Dámy a páni, ponožka nebola unesená. Nebola vyparená. Nebola zjedená papučou. Bola ubytovaná vo vrecku župana.

Nina sa usmiala.

— A ubytoval ju tam kto?

Max beží do školy v zeleno-prúžkovaných ponožkách, Nina mu máva a dedo Fero objavuje ďalšiu osamelú ponožku.

Max sa pozrel na ponožku.

— Ja. Večer som si povedal, že si ju ráno nájdem a dokončím dinosaurovi čiapku. Lenže potom som zabudol, že som si to povedal.

— To sa stáva, — povedal dedo Fero láskavo. — Najmä ľuďom, ktorí majú v kúpeľňovom koši zošit.

Max sa zasmial a rýchlo si natiahol pravú ponožku. Zelené prúžky boli opäť spolu. Ľavá aj pravá ponožka vyzerali spokojne, ak sa to o ponožkách dá povedať.

— Ešte mám dve minúty! — zvolal Max.

Začal rýchlo, ale opatrne upratovať. Ceruzku vložil do peračníka. Zošit z prírodovedy vytiahol z koša na bielizeň a strčil do školskej tašky. Župan zavesil na vešiak. Žltú ponožku vrátil do zásuvky.

Dôležitý okamih

Nina sa oprela o zárubňu.

— Toto je zatiaľ tvoje najrýchlejšie upratovanie v dejinách.

Max si prehodil tašku cez plece.

— Keby som si večer odložil veci normálne, ráno by som nemusel vyšetrovať vlastné vrecko.

Dedo Fero spokojne prikývol.

— Výborný záver. Poriadok šetrí čas, nervy a detektívne klobúky.

— Detektívne klobúky? — spýtala sa Nina.

— Keď je prípad dlhý, klobúk sa unaví, — vysvetlil dedo Fero.

Max sa rozbehol ku dverám.

— Ahojte! Dedo, ďakujem za vyšetrovanie. Nina, ďakujem za to, že si si všimla dinosaura.

— Nemáš za čo, — povedala Nina. — A nabudúce skús ponožky nepoužívať ako stavebný materiál.

Max sa ešte otočil.

— Ale dinosaurus tú čiapku stále potrebuje.

— Najprv škola, — povedala Nina.

Dvere sa za Maxom zatvorili. V byte zostalo ticho, také ranné a trochu ponožkové.

Dedo Fero si odkašľal.

— Pre istotu ešte raz skontrolujem miesto činu.

Nina ho nasledovala do kúpeľne. Dedo Fero nazrel do koša na bielizeň. Chvíľu sa prehrabával v prádle a potom pomaly vytiahol ďalšiu ponožku.

Bola osamelá.

A bola ľavá.

Dedo Fero si ju podržal pred očami ako najdôležitejší dôkaz na svete. Jeho sivé fúzy sa zachveli.

— Nina, — povedal tichým dramatickým hlasom, — konkrétna záhada je vyriešená. Ale prípad pravých ponožiek sa ešte len začína.

Nina sa pozrela na ponožku, potom na deda Fera.

— Alebo sa niekto v tomto byte potrebuje naučiť triediť bielizeň.

Dedo Fero si nasadil klobúk o kúsok nižšie.

— Aj to je možné. A práve preto to musíme vyšetriť veľmi, veľmi dôkladne.

Pokračovanie nabudúce…

Nabudúce: Dedo Fero nájde záhadnú cestičku z omrviniek

Max and the Sock Detective, part 1: The Mystery of the Right Sock

The Story Begins

Max felt in the morning that the alarm clock had not rung. It had exploded.

He jumped out of bed, his messy blond hair sticking out in every direction, and he pulled on his red T-shirt with the little rocket so fast that the rocket ended up on his back for a moment. Then he turned it the right way and ran to the bathroom.

“I’m on time, I’m on time, I’m definitely on time,” he muttered.

In the hallway, Nina’s calm voice called out:

“When someone says ‘I’m on time’ three times in a row, that usually means they are already late.”

Max decided not to hear that comment. He opened the bathroom drawer, took out the left sock with green stripes, and pulled it onto his foot. Then he reached for the right one.

Nothing.

He reached deeper.

Still nothing.

He looked under the towel. Then behind the sink. Then behind the laundry basket. He found a hairpin, a blue building block, and a candy wrapper that he was sure must have come from ancient times. But he did not find the right sock.

“This is impossible,” Max said. “Socks live in pairs.”

Nina peeked into the bathroom. Her dark hair was tied back in a ponytail, she wore a purple hoodie, and she had the look of someone who had already seen many of Max’s morning surprises.

“Some pairs must have had a fight,” she said. “Your left sock looks quite lonely.”

Max opened another drawer and pulled out a yellow sock with blue dots.

“Done. I’ll wear one green and one yellow.”

Nina looked at his feet.

“Great. Today your feet will look like two different traffic signs.”

“People won’t notice.”

“Max, the teacher noticed last week when you had a bread roll in your pencil case instead of an eraser.”

He sighed. At that very moment, the doorbell rang.

“That will be Grandpa Frank,” Nina said.

A moment later, Grandpa Frank appeared in the bathroom doorway. He wore a detective hat, a beige vest, round glasses, grey moustache, and he held a large magnifying glass in his hand. He looked as if he had come to solve the mystery of a royal treasure, not to drink tea.

“Good morning, family,” he said grandly. “I only came for a short visit, but I can feel a case in the air.”

Max pointed to his one socked leg.

“My right sock is gone. But I have to go to school. I’ll take another one.”

Grandpa Frank froze. Then he slowly поднял the magnifying glass.

“The right sock? Gone without saying goodbye?”

“Maybe it vanished,” Max suggested.

“Young man,” Grandpa Frank said seriously, “no sock vanishes for no reason. Especially not a right one.”

Nina folded her arms.

“This morning is going to be hard.”

Grandpa Frank stepped into the bathroom and looked at the tiles as if he were reading a secret message.

“I declare this bathroom a crime scene. Nobody touches anything!”

Max was holding a toothbrush.

“Not even teeth?”

Grandpa Frank thought for a moment.

“Teeth are an exception. Hygiene has an alibi.”

The investigation began at the laundry basket. Grandpa Frank knelt down and held the magnifying glass so close to the clothes that he nearly magnified his own nose.

“The laundry basket,” he whispered. “A dark cave of cotton.”

“It’s just a basket,” Nina said.

“Every cave starts as a basket when nobody looks at it seriously enough.”

Carefully, he pulled out a lonely left sock. It was grey and looked the way socks look: not at all.

When Things Start to Change

“Another left one,” Grandpa Frank said. “Interesting.”

Then he pulled out pajama pants, a T-shirt, and a school notebook.

Nina raised her eyebrows.

“Max, why is your science notebook in the laundry basket?”

The boy thought for a moment.

“Maybe it wanted to be washed. It had a yogurt stain.”

“Notebooks do not get washed,” Nina said.

“That’s what I thought, so I probably just put it there for a short time.”

“For a short time since yesterday evening?”

Max looked up at the ceiling.

“Time is very complicated.”

Grandpa Frank wrote in his little notebook: notebook in basket, suspiciously educated. Then he turned to Max.

“What happened yesterday evening?”

“Nothing special. I was looking for a pencil. Then I was looking for a ruler. Then I forgot I was looking for a pencil, and I found a little plastic helmet for a dinosaur. But it was too small for him.”

Nina nodded.

“And while doing that, you turned half the bathroom upside down.”

“Not half,” Max protested. “Maybe a third. A bigger third.”

Still, the right sock was nowhere to be found.

The three of them moved to the hallway. Max hopped on one green sock and held the yellow sock in his other hand, just in case. Grandpa Frank stopped by Max’s slippers.

“Hm. Slippers.”

“What about them?” Max asked.

“They stand too quietly. That is always suspicious.”

Nina sighed, but she was smiling.

Grandpa Frank lifted one slipper with his magnifying glass, as if it might bite. Inside there was only a tiny ball of dust.

“Dust has an alibi,” he announced. “It has been here for a long time.”

Then he noticed a rolled towel on the bench.

“Stop! A sock burrito!”

Max’s eyes lit up.

“That sounds tasty.”

“Socks burritos are not for eating,” Nina said. “I hope.”

She unrolled the towel. Out fell a hair tie and a small plastic block.

“My block!” Max cried. “I was looking for that last Friday.”

“See,” Nina said. “Your things do not disappear. They just travel without a map.”

Max thought for a moment and looked toward the window.

“Maybe aliens kidnapped the sock. It has green stripes. Maybe they thought it was a signal.”

Nina answered calmly:

“Aliens would surely take a pair. They would not fly through space with only one right sock.”

Grandpa Frank looked even more serious.

“We can rule out aliens. For now.”

Max glanced at the clock.

“I really have to go to school.”

“First, the room,” Nina said.

Max went pale.

“My room? The sock definitely isn’t there.”

“That is exactly why it will be there,” Nina said.

Max’s room was cheerful and cozy, but it also looked as if a school supplies meeting, a toy meeting, and a building block meeting had happened there in the night. Books, notebooks, blocks, a toy car with one wheel missing, and a paper spaceship lay on the floor. A stuffed dinosaur sat on the bed with a little pillow.

Grandpa Frank stopped in the middle of the room.

“This is not a room. This is a map of a sock maze.”

“I know exactly where my things are,” Max said.

He took one step and stepped on a pencil. It rolled under the chair.

“Aha, the pencil! I was looking for that yesterday.”

Nina looked at Grandpa Frank.

“Case of the pencil solved by accidental stepping.”

Grandpa Frank wrote down another note.

“Painfully effective method, but not recommended.”

Nina did not walk through the room like a detective. She walked like someone who knew the answer often does not lie in the biggest pile, but next to it. She noticed an open drawer. Then a bathrobe thrown over a chair. Then the stuffed dinosaur.

An Important Moment

“Max,” she said slowly, “why does your dinosaur have a little pillow with him?”

“Because he sleeps,” Max answered.

“And why does he not have a hat? Yesterday you said a dinosaur cannot sleep with a bare head because his thoughts would catch a cold.”

Max opened his mouth. Then he closed it. Then he rubbed his forehead.

“Wait. I wanted to make him a sleeping hat.”

Grandpa Frank raised one finger dramatically.

“The motive has been found! Protection of the dinosaur’s head.”

“I was looking for something soft,” Max went on. “Something green. Because the dinosaur likes green.”

Nina pointed at the bathrobe on the chair.

“And maybe you put something there?”

Max walked over to the robe. It was soft, blue, and had big pockets. He put his hand into the right pocket. He searched around for a moment.

His face changed from tense to surprised, and then to victorious.

“I have it!”

He pulled out the right sock with green stripes. It was clean, a little wrinkled, and completely innocent.

Grandpa Frank put a hand on his chest.

“Ladies and gentlemen, the sock was not kidnapped. It was not vanished. It was not eaten by a slipper. It was staying in the bathrobe pocket.”

Nina smiled.

“And who put it there?”

Max looked at the sock.

“I did. Last night I told myself I’d find it in the morning and finish the dinosaur’s hat. But then I forgot that I had told myself.”

“That happens,” Grandpa Frank said kindly. “Especially to people who have a notebook in the bathroom basket.”

Max laughed and quickly put on the right sock. The green stripes were together again. The left and right socks looked happy, if socks can look happy.

“I still have two minutes!” he cried.

He started tidying up quickly, but carefully. He put the pencil into the pencil case. He took the science notebook out of the laundry basket and put it into his school bag. He hung the bathrobe on the hook. He returned the yellow sock to the drawer.

Nina leaned against the door frame.

“This is your fastest tidying ever.”

Max threw the bag over his shoulder.

“If I had put my things away normally last night, I would not have had to investigate my own pocket this morning.”

Grandpa Frank nodded with satisfaction.

“An excellent conclusion. Order saves time, nerves, and detective hats.”

“Detective hats?” Nina asked.

“When a case is long, the hat gets tired,” he explained.

Max ran to the door.

“Bye! Grandpa, thank you for the investigation. Nina, thank you for noticing the dinosaur.”

“You’re welcome,” Nina said. “And next time, try not to use socks as building material.”

Max turned back once more.

“But the dinosaur still needs that hat.”

“School first,” Nina said.

The door closed behind Max. The apartment became quiet, the kind of morning quiet that was a little bit sock-like.

Grandpa Frank cleared his throat.

“Just to be safe, I will check the crime scene one more time.”

Nina followed him into the bathroom. Grandpa Frank peeked into the laundry basket. He rummaged through the clothes for a moment, and then he slowly pulled out another sock.

It was lonely.

And it was left.

Grandpa Frank held it before his eyes like the most important piece of evidence in the world. His grey moustache twitched.

“Nina,” he said in a quiet, dramatic voice, “this particular mystery is solved. But the case of the right socks is only beginning.”

Nina looked at the sock, then at Grandpa Frank.

“Or someone in this apartment needs to learn how to sort laundry.”

What Comes Next

Grandpa Frank pulled his hat a little lower.

“That is also possible. And because of that, we must investigate it very, very carefully.”

To be continued…

Next time: Grandpa Frank finds a mysterious trail of crumbs leading to Max’s school bag