Max a ponožkový detektív, 1. časť: Záhada pravej ponožky

Max mal ráno pocit, že budík nezvonil, ale vybuchol.

Vyskočil z postele, rozstrapatené blond vlasy mu trčali na všetky strany a červené tričko s malou raketou si obliekol tak rýchlo, že raketa na chvíľu skončila na chrbte. Potom si ho pretočil správne a odbehol do kúpeľne.

— Stíham, stíham, určite stíham, — mrmlal si.

Na chodbe sa ozval Ninin pokojný hlas:

— Keď niekto povie stíham trikrát za sebou, väčšinou už nestíha.

Max sa rozhodol, že túto poznámku nebude počuť. Otvoril zásuvku v kúpeľni, vytiahol ľavú ponožku so zelenými prúžkami a natiahol si ju na nohu. Potom siahol po pravej.

Nič.

Siahol hlbšie.

Stále nič.

Pozrel pod uterák. Potom za umývadlo. Potom za kôš na bielizeň. Našiel sponku, modrú kocku zo stavebnice a papierik od cukríka, ktorý podľa neho určite pochádzal z dávnych čias. Pravú ponožku však nenašiel.

— To nie je možné, — povedal Max. — Ponožky predsa žijú v pároch.

Do kúpeľne nakukla Nina. Mala tmavé vlasy v copíku, fialovú mikinu a výraz človeka, ktorý už ráno videl veľa Maxových prekvapení.

— Niektoré páry sa asi pohádali, — povedala. — Tvoja ľavá ponožka vyzerá dosť opustene.

Max otvoril ďalšiu zásuvku a vytiahol žltú ponožku s modrými bodkami.

— Vyriešené. Budem mať jednu zelenú a jednu žltú.

Nina sa pozrela na jeho nohy.

— Výborne. Dnes budú tvoje chodidlá vyzerať ako dve rôzne dopravné značky.

— Ľudia si to nevšimnú.

— Max, učiteľka si všimla, keď si mal minulý týždeň v peračníku namiesto gumy rožok.

Max si povzdychol. Vtom zazvonil zvonček.

— To bude dedo Fero, — povedala Nina.

O chvíľu sa vo dverách kúpeľne objavil dedo Fero. Mal detektívny klobúk, béžovú vestu, okrúhle okuliare, sivé fúzy a v ruke veľkú lupu. Vyzeral, akoby prišiel odhaliť tajomstvo kráľovskej pokladnice, nie vypiť čaj.

— Dobré ráno, rodina, — povedal slávnostne. — Prišiel som len na chvíľu, ale podľa napätia vo vzduchu cítim prípad.

Max ukázal na svoju jednu ponožkovanú nohu.

— Zmizla mi pravá ponožka. Ale ja už idem do školy. Vezmem si inú.

Dedo Fero stuhol. Potom pomaly zdvihol lupu.

— Pravá ponožka? Zmizla bez rozlúčky?

— Možno sa vyparila, — navrhol Max.

— Mladý muž, — povedal dedo Fero vážne, — žiadna ponožka sa nevyparí bez dôvodu. Najmä nie pravá.

Nina si prekrížila ruky.

— Tak to bude náročné ráno.

Dedo Fero urobil krok do kúpeľne a pozrel sa na dlaždice, akoby čítal tajné posolstvo.

— Vyhlasujem túto kúpeľňu za miesto činu. Nikto sa ničoho nedotýka!

Max práve držal v ruke zubnú kefku.

— Ani zubov?

Dedo Fero chvíľu premýšľal.

— Zuby sú výnimka. Hygiena má alibi.

Vyšetrovanie sa začalo pri koši na bielizeň. Dedo Fero si kľakol a lupu priložil tak blízko k prádlu, že si skoro zväčšil vlastný nos.

— Kôš na bielizeň, — zašepkal. — Temná jaskyňa bavlny.

— Je to len kôš, — poznamenala Nina.

— Každá jaskyňa začína ako kôš, keď sa do nej nikto nepozrie dosť vážne.

Dedo Fero opatrne vytiahol osamelú ľavú ponožku. Bola sivá a tvárila sa, ako sa tvária ponožky: nijako.

— Ďalšia ľavá, — povedal dedo Fero. — Zaujímavé.

Potom vytiahol pyžamové nohavice, tričko a školský zošit.

Nina zdvihla obočie.

— Max, prečo je tvoj zošit z prírodovedy v koši na bielizeň?

Max sa zamyslel.

— Možno sa chcel oprať. Mal tam škvrnu od jogurtu.

— Zošity sa neperú, — povedala Nina.

— To som si aj myslel, preto som ho tam asi len odložil dočasne.

— Dočasne od včera večera?

Max sa pozrel na strop.

— Čas je veľmi zložitá vec.

Dedo Fero si zapísal do malého notesu: zošit v koši, podozrivo vzdelaný. Potom sa otočil k Maxovi.

— Čo sa dialo včera večer?

— Nič zvláštne. Hľadal som ceruzku. Potom som hľadal pravítko. Potom som zabudol, že hľadám ceruzku, a našiel som malú plastovú prilbu pre dinosaura. Ale bola mu malá.

Nina prikývla.

— A popritom prehádzal polovicu kúpeľne.

— Nie polovicu, — ohradil sa Max. — Možno tretinu. Väčšiu tretinu.

Keď sa veci začnú meniť

Pravá ponožka však nikde nebola.

Trojica sa presunula do chodby. Max poskakoval na jednej zelenej ponožke a v druhej ruke držal žltú ponožku pre prípad núdze. Dedo Fero sa zastavil pri Maxových papučiach.

— Hm. Papuče.

— Čo s nimi? — spýtal sa Max.

— Príliš ticho stoja. To je vždy podozrivé.

Nina si povzdychla, ale usmievala sa.

Dedo Fero nadvihol jednu papuču lupou, akoby mohla uštipnúť. Vnútri bola len malá guľôčka prachu.

— Prach má alibi, — oznámil. — Bol tu dlho.

Potom zbadal zrolovaný uterák na lavičke.

— Stoj! Ponožkové burrito!

Maxovi sa rozžiarili oči.

— To znie chutne.

— Ponožkové burrito sa neje, — povedala Nina. — Dúfam.

Rozbalila uterák. Vypadla z neho gumička do vlasov a malá plastová kocka.

— Moja kocka! — zvolal Max. — Tú som hľadal minulý piatok.

— Vidíš, — povedala Nina. — Tvoje veci sa nestrácajú. Ony len cestujú bez mapy.

Max sa zamyslel a pozrel k oknu.

— Možno ponožku uniesli mimozemšťania. Má zelené prúžky. Možno si mysleli, že je to signál.

Nina pokojne odvetila:

— Mimozemšťania by si určite zobrali pár. Nebudú predsa lietať vesmírom s jednou pravou ponožkou.

Dedo Fero sa zatváril ešte vážnejšie.

— Vylučujeme mimozemšťanov. Dočasne.

Max pozrel na hodiny.

— Ja naozaj musím ísť do školy.

— Najprv izba, — povedala Nina.

Max zbledol.

— Moja izba? Tam ponožka určite nie je.

— Presne preto tam bude, — povedala Nina.

Maxova izba bola veselá a útulná, ale tiež vyzerala, akoby sa v nej v noci konal zjazd školských pomôcok, hračiek a stavebníc. Na zemi ležali knihy, zošity, kocky, autíčko bez jedného kolesa a papierová vesmírna loď. Na posteli sedel plyšový dinosaurus s malým vankúšikom.

Dedo Fero sa zastavil uprostred izby.

— Toto nie je izba. Toto je mapa ponožkového bludiska.

— Ja presne viem, kde mám veci, — povedal Max.

Urobil krok a stúpil na ceruzku. Tá sa odkotúľala pod stoličku.

— Aha, ceruzka! Tú som včera hľadal.

Nina sa pozrela na deda Fera.

— Prípad ceruzky vyriešený náhodným stúpením.

Dedo Fero si zapísal ďalšiu poznámku.

— Metóda bolestivo účinná, ale neodporúča sa.

Nina nechodila po izbe ako detektív. Chodila po nej ako niekto, kto vie, že odpoveď často neleží v najväčšej kope, ale vedľa nej. Všimla si otvorenú zásuvku. Potom župan prehodený cez stoličku. Potom plyšového dinosaura.

— Max, — povedala pomaly, — prečo má tvoj dinosaurus pri sebe vankúšik?

— Lebo spí, — odpovedal Max.

— A prečo nemá čiapku? Včera si tvrdil, že dinosaurus nemôže spať s holou hlavou, lebo mu prechladnú myšlienky.

Max otvoril ústa. Potom ich zavrel. Potom si pošúchal čelo.

— Počkať. Ja som mu chcel spraviť spaciu čiapku.

Dedo Fero dramaticky zdvihol prst.

— Motív je odhalený! Ochrana dinosaurej hlavy.

— Hľadal som niečo mäkké, — pokračoval Max. — Niečo zelené. Lebo dinosaurus má rád zelenú.

Nina ukázala na župan na stoličke.

— A niečo si možno odložil tam?

Max podišiel k županu. Bol mäkký, modrý a mal veľké vrecká. Max strčil ruku do pravého vrecka. Chvíľu tam lovil.

Jeho tvár sa zmenila z napätej na prekvapenú a potom na víťaznú.

— Mám ju!

Vytiahol pravú ponožku so zelenými prúžkami. Bola čistá, trochu pokrčená a úplne nevinná.

Dedo Fero si dal ruku na srdce.

— Dámy a páni, ponožka nebola unesená. Nebola vyparená. Nebola zjedená papučou. Bola ubytovaná vo vrecku župana.

Nina sa usmiala.

— A ubytoval ju tam kto?

Max sa pozrel na ponožku.

— Ja. Večer som si povedal, že si ju ráno nájdem a dokončím dinosaurovi čiapku. Lenže potom som zabudol, že som si to povedal.

— To sa stáva, — povedal dedo Fero láskavo. — Najmä ľuďom, ktorí majú v kúpeľňovom koši zošit.

Max sa zasmial a rýchlo si natiahol pravú ponožku. Zelené prúžky boli opäť spolu. Ľavá aj pravá ponožka vyzerali spokojne, ak sa to o ponožkách dá povedať.

— Ešte mám dve minúty! — zvolal Max.

Začal rýchlo, ale opatrne upratovať. Ceruzku vložil do peračníka. Zošit z prírodovedy vytiahol z koša na bielizeň a strčil do školskej tašky. Župan zavesil na vešiak. Žltú ponožku vrátil do zásuvky.

Dôležitý okamih

Nina sa oprela o zárubňu.

— Toto je zatiaľ tvoje najrýchlejšie upratovanie v dejinách.

Max si prehodil tašku cez plece.

— Keby som si večer odložil veci normálne, ráno by som nemusel vyšetrovať vlastné vrecko.

Dedo Fero spokojne prikývol.

— Výborný záver. Poriadok šetrí čas, nervy a detektívne klobúky.

— Detektívne klobúky? — spýtala sa Nina.

— Keď je prípad dlhý, klobúk sa unaví, — vysvetlil dedo Fero.

Max sa rozbehol ku dverám.

— Ahojte! Dedo, ďakujem za vyšetrovanie. Nina, ďakujem za to, že si si všimla dinosaura.

— Nemáš za čo, — povedala Nina. — A nabudúce skús ponožky nepoužívať ako stavebný materiál.

Max sa ešte otočil.

— Ale dinosaurus tú čiapku stále potrebuje.

— Najprv škola, — povedala Nina.

Dvere sa za Maxom zatvorili. V byte zostalo ticho, také ranné a trochu ponožkové.

Dedo Fero si odkašľal.

— Pre istotu ešte raz skontrolujem miesto činu.

Nina ho nasledovala do kúpeľne. Dedo Fero nazrel do koša na bielizeň. Chvíľu sa prehrabával v prádle a potom pomaly vytiahol ďalšiu ponožku.

Bola osamelá.

A bola ľavá.

Dedo Fero si ju podržal pred očami ako najdôležitejší dôkaz na svete. Jeho sivé fúzy sa zachveli.

— Nina, — povedal tichým dramatickým hlasom, — konkrétna záhada je vyriešená. Ale prípad pravých ponožiek sa ešte len začína.

Nina sa pozrela na ponožku, potom na deda Fera.

— Alebo sa niekto v tomto byte potrebuje naučiť triediť bielizeň.

Dedo Fero si nasadil klobúk o kúsok nižšie.

— Aj to je možné. A práve preto to musíme vyšetriť veľmi, veľmi dôkladne.